Saturno [HP Fanfiction]

12. Posledná šanca

„Nerozumiem tomu, čo mi tu hovoríš, Cissy? Naozaj si myslíš, že máš pred Dracom nejaké tajomstvo, na ktoré si zabudla? Čože?"

„Ako som ti povedala, Meda, mala som vážne divný sen," vravela Narcissa svojej staršej sestre Andromede. „V tom sne som žiadala Luciusa, aby mi vymazal pamäť, aby som zabudla na niečo, čím som ublížila Dracovi. Cítila som sa v tom sne zúfalá. Nerozumiem tomu."

„Možno to bol iba sen," riekla Andromeda a vzala si do ruky šálku čaju a odpila si.

„Rada by som si to myslela, drahá Meda, ale jednoducho sa neviem zbaviť pocitu, že to bola skutočnosť," rozprávala jej Narcissa. „Snažím sa spomenúť si, ale neviem prísť na to, aké hrozné tajomstvo by sme mohli mať pred Dracom, že by som kvôli tomu od Luciusa žiadala niečo také."

„Hm, to neviem," pokrútila hlavou Andromeda, ktorá bola prekvapená sestriným správaním a myslela si, že za to všetko môže Luciusová smrť. Keď zomrel jej manžel Ted, tiež s ním mávala rôzne sny. A nikdy sa z nich nechcela prebudiť. Pretože v tých snoch bol znova s ňou a ona bola šťastná. Chápala sestrinu bolesť, aj keď Lucius nebol práve najlepší človek. Jej sestra ho však milovala a Andromeda vedela, aká silná dokáže byť oddaná láska.

„Čo má nové Teddy?" spýtala sa Narcissa. Toho chlapca mala vždy rada pre jeho veselosť, inteligenciu a pekný úsmev.

„Všetko po starom a detičky tiež," usmiala sa Andromeda. Napriek tomu, že prišla o svojho milovaného Teda a svoju dcéru Nymphadoru, predsa len mala radosť zo života. Najprv ňou bol vnúčik Teddy a teraz aj pravnúčatá Dorie a Remus. Andromeda ich rozmaznávala vždy, keď sa dalo. Bola z nich nadšená a aj preto mala teraz úsmev od ucha k uchu. „Sú úžasné."

„Mne nebolo dopriate ani mať vnuka, nie to ešte pravnúčatá," povzdychla si Narcissa. „V dobrom ti závidím."

„Ty si neprišla o milované dieťa," odvetila jej Andromeda. „To som ti zase závidela ja."

„Draco sa vrátil z Ameriky kvôli mne," prikývla Narcissa. „Aj keď sa ku mne nespráva veľmi dobre. Skôr chladne. Stále je iba s tým dievčiskom."

Andromeda prekrútila očami. Mala Rheu rada. Bola jedna z mála, ktorá o nej vedela. Dievčina bola vždy slušná a milá. Andromeda veľakrát uvažovala nad tým, aká skvelá musela byť jej matka, lebo po Luciusovi takú milú povahu rozhodne nemohla zdediť. A tiež sa na neho toľko nepodobala okrem jej šedých očí. Vždy sa jej zdali až totožné s tými Dracovými. „Kedy sa už naučíš to dievča aspoň rešpektovať?" položila otázku svojej mladšej sestre.

„Nikdy," precedila pomedzi zuby Narcissa. „Nemám ju rada. Mimochodom som si istá, že sa Draco znova začal stretávať aj s ňou."

„S Hermionou?" spýtala sa jej Andromeda. Od sestry vedela, že kedysi spolu niečo mali, ale nikdy sa na to Hermiony nepýtala a nikomu to ani nepovedala.

„Áno, čo o nej vieš?" spýtala sa jej Narcissa.

„Videla som ju na Luciusovom pohrebe," odvetila jej Andromeda.

„Nevšimla som si ju tam," odvetila jej sestra.

„To je jasné, že nie, nepozerala si sa po ľuďoch, ktorí prišli, mala si iné starosti," odvetila jej Andromeda. „Kedy som sa s ňou stretávala častejšie. Mala veľmi rada Teddyho a myslím, že Teddy s ňou aj pred pár dňami bol. Ale inak neviem nič nové o nej. Stále je profesorkou Transfigurácie na Rokforte."

„Nechcem, aby sa k nej Draco vrátil," posťažovala sa jej Narcissa.

„Prečo nie?"

„Nie hodná patriť do mojej rodiny," odvetila jej.