Kadetka I. diel (dok)

Prológ

Stál tam.

Neďaleko riaditeľne.

Neznámy mladý muž s nepeknou jazvou na tvári.

V takmer až éterickom čiernom odeve.

Možno vyšší dôstojník, možno len...

Premeral si ju, akoby bola len nepatrnou súčasťou sveta, čo bola aj pravda, lebo patrila k mladším študentom, ktorí nemali ešte prístup takmer k ničomu.

„Čakáte na riaditeľa?"

„Očividne."

Odvetil odmerane, no pomerne príjemným a takmer až melodickým hlasom.

„Tak to budete čakať ešte dosť dlho, zrejme sa opäť zdržal na obede..."

Nemala náladu na čakanie a už vôbec nie na to, aby si opäť kvôli Morrellimu podávala kľučku v riaditeľni.

No vždy to bolo tak, kvôli jeho žartom trpela celá bunka a aj preto mala teraz miesto obeda čakať na to, kedy sa riaditeľovi uráči prísť dole. 

Jej spoločníkovi sa táto odpoveď zjavne vôbec nepozdávala. „Už dávno predsa uplynul čas na záležitosti tohto druhu."

Nemusel jej to ani len pripomínať, jej žalúdok to cítil tiež, silnejšie než vôbec čakala. No mala za sebou hodinu fyzickej prípravy a po nej vždy nasledoval hlad, ktorý sa takmer až...

„To je dosť možné, pane..." súhlasila s ním a ďalej ich vzájomnú konverzáciu radšej nerozvíjala, musela si predsa v hlave sformulovať plán čo povie ohľadom toho prekliateho dela s konfetami, ktoré niekto dotiahol k muničmému skladu.

A ten niekto bol samozrejme, ako inak... jej skvelý spolužiak, s ktorým nanešťastie zdieľali jednu bunku, samozrejme tú chlapčenskú časť, no aj tak boli v podstate jedným celkom.

A jednotlivci vždy za celok zodpovedaní, aspoň tu na Akadémii, to bolo nepísané pravidlo, že keď sa nenájde dostatok dôkazov, skrátka budú pykať všetci bez ohľadu na to, či konfety na diaľku vystreľovali alebo nie.

Morreli je každopádne už teraz mŕtvy muž, spolu so spolubývajúcimi ho ugrilujú, nemôžu ho nútiť, aby sa priznal, keď na to nie sú dôkazy, nebolo by dobré, aby to mal v záznamoch, no všetci vedia svoje a ona by mala teraz riaditeľovi porozprávať svoju verziu príbehu, ktorý ani len nechce poznať.

„Zaplatí za to, za každú minútu čakania na viac sa mi bude zodpovedať..." vyhlásil ten mladý muž chladne.

A ona si priala, aby to bolo skutočne tak, aby riaditeľa zamestnal natoľko, aby zabudol na tú záležitosť s muničným a konečne ich kvôli tomu prestal po jednom vypočúvať.

„No zatiaľ kým príde, by som rád poznal vaše meno a číslo?"

Meno a číslo?

„Kadet Amelia AustenováC45, skrátene Lia..."

To je už teraz hádam na výsluchu alebo čo?

„A môžem aj ja poznať vaše?" nepovedala by to, keby nebola taká nahnevaná, keby sa tak veľmi nebála tých...

„Kylo Ren..."

Ten Kylo Ren...

Veliteľ Kylo Ren...

Tento rok zrejme prišiel na inšpekciu miesto Huxa, vyzeralo to tak, že skôr než zabijú Morreliho, bude na rade ona.

„Prepáčte pane, veľmi ma to mrzí, ja... nevedela som, že... ešte raz sa ospravedlňujem..."

„Hlavne si dobre plňte svoje povinnosti, keď sme sa už zoznámili, zrejme je vám jasné, čo môžete očakávať."

„Svoje povinnosti?" opýtala sa znepokojene.

Zatváril sa mierne otrávene.

„Predpokladám, že tu čakáte na riaditeľa, lebo sa máte stať mojou sprievodkyňou."

Sprievodkyňou, to nie? To robia len študenti vyššieho ročníka a ona nemá ešte ani oprávnenie vstupovať do...

Chcela mu to vysvetliť, no to sa už k nim pomaly blížil riaditeľ, tak sa rozhodla nechať to radšej naňho.

Bezpochyby to bol dobrý nápad, lebo zrazu mala možnosť zblízka vidieť svetelný meč, mieriaci na zdeseného riaditeľa Akadémie.

„Pane, ja vám vysvetlím..."

„Nič mi nevysvetľujte, Warrington, hlavne už konečne otvorte tie dvere... alebo vám mám pomôcť..."

"Nie, pane, isteže nie, vlastne áno, poďte ďalej len poďte..." 

poznámka: zaujímavé, divné, je to náhrada za dokončeného rytiera z renu, ktorá mi prebehla hlavou... ? obrázok nie je môj len si ho požičiavam...