Kadetka I. diel (dok)

3. kapitola 2

No bola tu istá vec, o ktorej stále nemal ani poňatia a ona o nej vedela všetko.

No neurobila by to, keby si tieto časy nevyžiadali zúfalé činy tohto druhu, nenechá sa zabiť, nebude to ani len riskovať, poistí sa proti tomu akýmkoľvek spôsobom.

Dotkla sa jeho chrbta, pomaly a nenútene, akoby sa ho len pokúsila obmäkčiť, jemne postupovala rukou priamo nahor a tou pravou sa dotkla miesta, kde pulzovalo jeho srdce.

Nezastavil ju, zjavne si bol až príliš istý svojím víťazstvom.

Silu toho tajného učenia, pocítil keď sa uvoľnila, keď sa jej dotyk preniesol do dotyku silou.

Bolo to ako ... ten pocit ju prinútil rýchlo sa odtiahnuť, akoby sa snáď... extráza, ktorá prešla jej telom bola takmer na hranici znesiteľnosti.

Cúvla od neho, tak ďaleko až takmer narazila do stola, no on ju opäť chytil, držal ju v objatí takmer zúfalo, chvel sa rovnako ako ona... jej srdce, akoby snáď malo vyskočiť z hrude, nikto jej nepovedal, že to bude také silné, nikto jej nepovedal, že jeho krátka neprítomnosť, akoby snáď bola spojená s fyzickou bolesťou.

„Čo si to so mnou urobila?"

„To čo zrejme nepoznáte vy, ani váš majster, pane... to čom som musela, aby som..." bolo ťažké rozprávať, bolo ťažké myslieť, cítila len jeho, na úrovni, ktorú nemohla popísať inak než šialená horúčka, než túžba, ktorá ani len nemohla byť nateraz naplnená.

Jej otec to urobil s matkou, keď sa ho pokúsila zabiť, keď ju nemohol poraziť, prinútil ju cítiť týmto spôsobom. Po jeho smrti sa však opäť vrátila k svojím starým zvykom, opäť každého od seba odsunula, nepriala si opakovať ich príbeh, no musela urobiť niečo, aby...

Vedela, že veľmi chce... no nie je práve teraz na takej úrovni tej sily, ktorú mu ukázala, aby dokázal, že by ju veľmi prekvapilo, keby... ustál tú búrku tak ľahko, mohla sa ho len držať a čakať, kedy pominie ten prvotný ošiaľ, ktorý ho snáď prinúti myslieť na niečo iné než na jej smrti a získa jej čas, ktorý potrebuje.

„Zastavíš to, prinútiť ťa to zastaviť..."

„Nikto a nič to nezastaví, pane..."

Pomaly ho od seba odsunula, keď cítila ako sa ten prvý nápor zmiernil, cítila sa takmer, akoby prežívala ten príbeh, ktorý jej nepatril a nechcela, aby...

Stále len prudko dýchal a dokázal sa len opierať tak...

„Potrebujete si sadnúť?"

„Mlč!"

Pripadalo jej príjemné vysmievať sa z jeho momentálnej bezmocnosti, cítila to, keď sa ho dotkla, aký silný múr si okolo seba vystaval, no zároveň aj to, aké jednoduché bolo nechať ho padnúť.

„Vysvetlíš mi presne čo si urobila..."

„Takže vy to naozaj neviete?"

„Nie, neviem to..." pripustil takmer až otrávene a v jeho pohľade bolo opäť niečo, čo ju...

„Staré učenie, o ktorom mi povedala matka, otec to nechcel, povedal, aby som sa s tým nezahrávala... no ona trvala na tom, že raz to možno budem potrebovať, keďže som viac po ňom než po nej..." nevidela dôvod na to, neoboznámiť ho s tým, čo ho čaká. On to predsa tiež urobil, tak prečo by ho mala týrať tým, že nebude vedieť.