Kadetka I. diel (dok)

9. kapitola 1

„Neboj sa, Lia, len tak ľahko ťa nepustím..."

Rád sa s ňou zahrával.

Mala by to prijať, alebo radšej popierať tú možnosť, že by... skutočne chcela byť s ním šťastná... Nielen teraz, ale vždy, keď...

Tisla sa k jeho hrudi, keď ju hladkal po vlasoch, priveľmi spokojná, že sa jej dotýka, priveľmi spokojná, že môže takmer cítiť tlkot jeho srdca.

„Potrebujem, aby ste mi verili, pane..."

„Všetci niečo potrebujeme... no nie vždy to aj dostaneme v takej podobe, ako čakáme... moja malá Lia..."

Svojím spôsobom však bol k nej láskavý, aspoň teraz, keď... Aj napriek tomu, že nenašla zradcu, niežeby sa nesnažila všímať si isté veci, ale bolo to ťažké, bolo ťažké myslieť na čokoľvek iné než na neho, keď boli spolu a keď spolu neboli... povedzme, že jej myšlienky k nemu aj tak blúdili, akoby snáď...

„Moju dôveru si musíš získať, priznávam, že to nie je ľahké ani pre osoby, ktoré nezačali takým komplikovaným spôsobom ako ty..."

„Pokúsim sa ..."

Jej ďalší bozk bol sladký bol ako dôsledok jej vlastných myšlienok, ktoré...

Nič nimi nemohlo práve teraz otriasť, nikdy predtým nebola v zajatí podobných túžob, ktoré predsa len...

„Prepáčte mi, že sa neviem sústrediť tak, akoby som mala, ja len..."

Trochu sa posunula v jeho objatí, no len natoľko, aby s ním nestratila kontakt.

„Pokojne o mne ďalej snívaj aj cez deň, Lia, pripúšťam, že mi to vôbec neprekáža... no nikomu to nehovor, mysleli by si, že som priveľmi samoľúby, na to, aby som..."

„Samoľúby, vy? A že som si to ja nikdy na vás nevšimla..."

Smiali sa na tom, bolo to príjemné, ale zároveň aj...

... nebezpečné, prešiel len krátky čas a ona už nevie čo spôsobuje to spojenie a čo sú jej skutočné city, nemôže predsa začať milovať osobu, ktorá sa ju v podstate pokúsila, no mal pravdu, mohol ju podozrievať pokojne aj zo zrady, keďže tajila také závažné skutočnosti, no povedať mu to priamo, bolo ako odsúdiť sa na najhoršie peklo, ak by...

„Budete pri mne, prídete sa pozrieť na simulačnú..." vedela, že ju nebude hodnotiť, ale priala si, aby bol tam.

Z nejakého dôvodu jej to pripadalo takmer ako vyslobodenie, aj keď by mohla zlyhať priam pred ním, aspoň by mohol byť jej útechou, ak by... boli to šialené myšlienky, ktoré by si vôbec nemala pripúšťať, on nemôže byť jej útecha, svojím spôsobom je stále jej nadriadeným a nemala by byť ani hosťom v jej posteli, no veci sa vyvinuli takto a ona vedela, že nateraz s tým asi aj tak nedokáže nič urobiť.

„Áno, prídem..." povedal to, akoby snáď niečo plánoval, akoby snáď bola tá simulačná hra niečím viac než len skúškou...

„Pane, vy viete niečo, čo by som nemala vedieť, ale aj tak..."

Trochu sa nadvihla.

Díval sa na je prsia, takmer až spokojne. Jej hruď sa začala dvíhať a klesať rýchlejšie. Nijakému inému mužovi nedovolila, aby sa na ňu díval takto...

„Neviem nič, čo by si mala vedieť..."

spôsob, akým to povedal ju však miatol, akoby bol absolútne spokojný s tým, že až doteraz... a vôbec mu neprekážalo, že budú odtiaľto stiahnutí, čo stále svojím spôsobom vadilo jej.

Nemala rada zlyhania, vždy bola za ne trestaná a zvykla si na ich trpkú príchuť, až tu na Akadémii sa prvý raz cítila, akoby bola slobodná, zbavená svojej vlastnej viny.

„Dovolili by ste mi, aby som vás mala chvíľu v moci..." povedala, keď už takpovediac zmenila pozíciu natoľko, že ju to priviedlo k istým nie práve mravným myšlienkam.

„Tak to si musím rozmyslieť," povedal napol pobavene, napol pokojne... no ona ho začala hladkať a to vyriešilo jeho dilemu takmer okamžite.

***

Stále ešte znepokojená prudkosťou svojho vlastného orgazmu, svojou vlastnou túžbou, ktorá ju zbavovala schopnosti pre čokoľvek sa trápiť. Po prvý raz zabúdala na všetky predtým neodbytné myšlienky.

Akoby bol on sám jej súčasťou s ktorou sa túžila spojiť, ktorú túžila poznať, ako svoju vlastnú, aj keď...

Boli tu tie pohľady, ktoré nasvedčovali tomu, že by nemusel byť jej nepriateľom, ale stále sa radšej mala na pozore.

Nepriateľmi môžu byť aj tí, ktorých ľúbime, aj tí ktorých ruku potrebujeme cítiť v tej svojej. O tom sa už presvedčila kedysi dávno a bolo ťažké to zmeniť.

Presunula sa späť do jeho objatia, prijala jeho ruky, ktoré boli pre ňu nateraz len zdrojom bezpečia a tepla.

Padla do jeho rúk a nepriala si nič iné, niežeby predtým verila, že by niečo podobné mohla skutočne až do takej miery cítiť práve k osobe, ktorá sa voči nej skôr predtým prejavovala nepriateľsky...

Spojiť sa s nepriateľom, ktorého nedokáže poraziť alebo si to aspoň chce myslieť, bolo tu najsladšou odmenou.