Kadetka I. diel (dok)

6. kapitola 4

„Pane, môžem sa vás na niečo opýtať?"

Díval sa na ňu, trochu zvláštne, keďže práve teraz s ním hovorila, akoby bola skutočne jeho študentkou, aj keď túto fázu ich možného vzťahu nevedela či dokáže prijať vzhľadom na nepríjemné okolnosti, ktoré... ich svojím spôsobom spojili.

On si predsa prial byť jej vrahom, na tom sa možno nič dosiaľ nezmenilo, len to, že sa zachránila, no nezachránila sa pred možnosťou, že mu teraz chce patriť.

„Áno, iste, Lia, len sa pýtaj, pokiaľ ti budem môcť odpovedať, tak to urobím..."

Sedeli oproti sebe, pred nimi bol panel s jedálnym lístkom, po kliknutí by sa mala objaviť obsluha a tie jedlá, nuž nebolo to až také štandardné ako v študentskej časti.

No základ bol takpovediac rovnaký, len mala viacero možností, ak sa to tak dalo nazvať.

„Môžem vás oslovovať aj menom, teda... neviem či je to vhodné, ale vzhľadom na isté okolnosti, by ..."

„Áno, môžeš, udeľujem ti svoje dovolenie... môžeš mi aj tykať, samozrejme nie počas oficiálnych udalostí, ale medzi nami... pokojne, áno..."

Tak na to si ešte zrejme bude musieť zvyknúť, ak už nič iné tak, aspoň...

„Kylo..." skúsila ako to znie. Bolo to takpovediac ako... nevedela to celkom presne popísať.

Z nejakého dôvodu ho to pobavilo, tvárou mu prešlo niečo, čo sa podobalo na úsmev, no ona sa mierne zamračila.

„Ale, ak si na to nezvyknete, tak..."

„Nie, o to nejde, no väčšina ľudí, ktorí mi chcú tykať a nie je ich veľa, mi hovoria len Ren, ty si... povedzme, že v tomto jedinečná a páči sa mi to tak..."

Cítila ako jej tvár priam horí, keď ju takpovediac za niečo pochválil. A takisto cítila aj pohľady všetkých osôb, ktoré boli v oboch častiach jedálne.

No snažila sa to nevnímať, inak by sa ani len nedokázala najesť.

„To ma teší, pane... teda, Kylo..." opravila sa rýchlo, akoby snáď...

„To ma teší, pane... teda, Kylo..." opravila sa rýchlo, akoby snáď...

Pozorovala ho pritom, ako si navolil jedlo, na ktoré mal chuť a nemohla sa ani len pohnúť, akoby snáď... Tak to podľa jeho vzoru urobila aj ona, by to nevyzeralo tak, že sa naje len z pohľadu naňho.

„Ešte nejaké otázky?" opýtal sa, keď obaja dokončili objednávku.

„Ja neviem, teda..." zrazu bola absolútne v rozpakoch a ani nevedela prečo.

Nikdy si nepomyslela, že niekedy bude práve ona v takejto situácii, ktorá sa jej zdá sa, že úplne vymkla z rúk.

„Pane, čo vlastne prispelo k vašej dobrej nálade, teda..." akosi nevedela čo iné by mala povedať, keď sa objavil čašník so slnečnou polievkou... a Kylo si zvolil červenú, no obaja si vybrali rovnaký typ chleba, takže aspoň v niečom sa určite zhodli.

„Asi to, že sa niekto živo zaujíma o moju osobu a je takpovediac pripravený, postarať sa o naplnenie mojich tajných túžob..." doberal si ju, no zároveň aj...

„Ale ak ti to prekáža... môžem byť aj..."

„Nie, samozrejme, že neprekáža, len... všetko je teraz také zvláštne, akoby... ani neviem, nemyslela som si, že to bude takéto..."

„Čo zmenilo váš názor?"

„O tom sa pozhovárame, neskôr, zdá sa, že..."

Pocítila prítomnosť istej osoby za svojím chrbtom, bol to jeden zo starších inštruktorov, ktorý jej spoločníka pozdravil, no neprisadol si k nim.

Bezpochyby mal Kylo ešte stále povesť pomerne nepríjemnej osoby a ten dôstojník, nemal s ním teraz už aj skúsenosti, ktoré mala ona.

***

Bola prepustená, aspoň nateraz, keďže jej bolo dovolené, aby pozdravila svojich priateľov.

No cítila pritom na chrbte Kylov pohľad, priam až dotyk jeho sily, už teraz jej chýbal, hlavne preto, že mal dnes povinnosti týkajúce sa reprezentácie, mal by nejaký čas stráviť opäť v prítomnosti najvyššieho vedenia školy, no tentoraz to bola skutočne uzavretá udalosť, bez sprievodcov.

Čo znamenalo, že môže dohnať zameškané, ale zároveň aj... Akosi nemala na nič náladu a namiesto toho, aby bola s nimi strávila väčšinu času triedením a nahrávaním nových poznámok, ktoré pre ňu jej spolužiaci teraz museli robiť a nielen pre ňu, ale aj pre Morreliho, ktorý sa zdá sa ešte nepozbieral.

Istý čas cítila aj niečo ako pálenie, akoby snáď... pálenie pravého pleca a nepokoj, ktorý... si nevedela vysvetliť... Dokonca kvôli tomu plakala a práve ona, bola zdesená tým, že dokáže plakať kvôli niečomu takému čo ani nemalo fyzické príčiny.

Svojím spôsobom ju potešila jediná vec, ktorá ju dokázala opäť prebudiť k životu.

Kylo Ren za ňou prišiel do jej internátnej izby, bunka bola takpovediac prázdna.

Len pán M spal vo svojej posteli a doháňal zameškané. Toho by neprebudil ani útok na Akadémiu.

Všetci buď preč na cvičeniach alebo riešili svoje osobné záležitosti.

„Pane, stalo sa vám dnes niečo?" opýtala sa ho celkom vážne, keďže sa obávala, že to pálenie...

„Áno, svojím spôsobom áno, menšie poranenie pleca, počas jednej ukážky no..."

Vstala z postele, absolútne znepokojená tou možnosťou, že...

„Cítila som to, ja som to cítila, ale to by nemalo byť... nemalo by to fungovať aj keď vám ublíži nejaká iná osoba, niečo na tom nie je v poriadku, niečo... ja bojím sa, že som niečo pokazila, čo ak som ..." prepadla panike, absolútne sa celá chvela, akoby snáď...

Trochu sa upokojila, až keď ju objal, až keď cítila, že sú obaja v poriadku.

„Naše spojenie je možno iné, ako to, ktoré mali tvoji rodičia... možno cítiš časť mojej bolesti... možno aj..." opatrne sa od nej oddelil, rozopol jej uniformu a odhalil pravé plece.

Bola na ňom čiara, niečo ako jemný škrabanec, no aj tak...

„Nie je to presne také zranenie, aké mám ja... stalo sa mi to pri skúšaní tunajších blasterov, jeden z nich ... zdá sa, že bol schválne poškodený... zradcovi sa možno nepáči moja prítomnosť tu...

zdá sa, že bola poškodené všetky ukážkové modely, povedzme, že niektorí inštruktori nebudú zajtra schopní práce..."

„To ma mrzí, ale... Kylo, čo ak budeš skutočne zranený ty alebo ja, alebo... na tom nezáleží, no čo sa potom stane s tým druhým..." matka nemala podobné zranenie ako otec, inak by zrejme... cítila len psychickú bolesť, ale... aj to nie vždy...

„Opýtame sa Najvyššieho vodcu, čo znamená toto vylepšenie, ktoré nám zrejme len skomplikuje život... Dovtedy si budeme zrejme musieť vzájomne kryť chrbát...a dávať si viac pozor než zvyčajne..."