Kadetka I. diel (dok)

13.2

Bola im skutočne vďačná, že sa o ňu chcú postarať, nikdy nemala takých dobrých priateľov, akých našla práve tu, aj keď sa o tomto mieste hovorilo ako o... aj keď to boli ľudia, ktorí si vybrali službu v Prvom ráde.

Lia nijako neprotestovala proti ich pomoci, cítila sa unavená, nepozorná natoľko, že by pokojne mohla urobiť chybu, ktorá by ju stála aj...

A vôbec sa jej nepáčilo, že je stredobodom pozornosti natoľko nebezpečnej osoby, ktorú vôbec nepodceňovala aj keď mala svoje schopnosti, nikdy si nemohla byť istá, čo všetko by mohli urobiť, aby...

„Ďakujem vám, skrátka ani neviem, čo by som mala..."

„Nemusíš nám ďakovať, hlavne sa drž, Lia... a trochu si oddýchni, máme pred sebou týždeň prázdnin, tak sa hlavne ničím nezaťažuj..." pripomenul jej Ghí.

Bolo to skutočne tak týždeň voľného času, žiadne učenie, nič čo by ju mohlo zaťažovať a predsa...

Cítila sa zvláštne, keď to celé bolo zdá sa takmer až uzavreté, svojím spôsobom ju zasiahol smútok, ktorému sa nedokázala tak celkom ubrániť.

Ďalší semester je preč, jeden z tých ťažších počas ktorých takmer všetko padlo, nechýbalo veľa a stratila by ten pocit, patriť medzi svojich priateľov.

Nechýbalo veľa a všetko, čo si tak tvrdo vybudovala by bolo zrazu preč.

Cítila sa unavená, neistá, potrebovala si oddýchnuť od svojich vlastných myšlienok.

Potrebovala vypnúť viac než kedykoľvek predtým, teraz, keď sa tlak zmiernil, obklopili ju emócie, ktoré nedokázala len tak ľahko poraziť.

Potrebovala len dýchať, len spomaliť svoj dych a cítiť ako sa do jej tela vracia pokoj.

Chcela to urobiť, čím skôr začať s relaxáciou, ktorá jej snáď pomôže všetky tie udalosti postupne spracovať.

***

Prvé tri dni sladkého ničnerobenia ubehli tak rýchlo, tri dni počas ktorých sa zdanlivo nič nezmenilo.

Dala si kakao, sedela s ostatnými, pokúšala sa s nimi aj smiať, no niečo bolo iné, niečo akoby sa navždy zmenilo, akoby sa lúčila s niečím, čo predtým pre ňu bolo dôležité, no nevedela celkom presne...

„Na slnku je teraz celkom príjemne, všakže?"

Povedala jej Annie, keď si k nej prisadla. Nechali ju samozrejme aj odpočívať no dohliadali na ňu aj tak, boli natoľko trénovaní, že to dokázali aj bez toho, aby to vôbec zachytila...

Bez toho, aby to vôbec vnímala ako niečo rušivé....

Pomaly sa blížil aj termín toho plesu, Annie sa už pripravovala a ony to prežívali spolu s ňou. Aj keď nemali v úmysle ísť, tešili sa, že má radosť ona.

„Áno, veľmi..."

„Tak len oddychuj, ja ešte idem dolu..."

Prikývla.

Oprela sa pohodlnejšie a zavrela oči.

***

Nevedela ako dlho spala.

Prebudila sa až neskoro popoludní.

Bola v poriadku, nič vážne sa nedialo, len to, že jej na kolenách pristálo čerstvé a chrumkavé pečivo spolu s odkazom, aby sa dobre najedla.

Flo jej ho odovzdala a opäť odbehla, jej priatelia cítili, že potrebuje byť sama, rešpektovali to, no zrejme nemienili dovoliť, aby zanedbávala jedlo.

Nebola hladná, no aj tak to bolo od nich veľmi milé, vybrali jej obľúbenú príchuť s jemnou kôrkou, ktorú mala úplne najradšej.

Natoľko lákavej, že sa do nej možno neskôr pustí.

Prišiel aj on.

Cítila to, ešte skôr než...

„Pane..."

„Čo sa to s tebou deje, Lia..."

Sadol si k nej, cítila jeho dotyk, oddala sa svojím spôsobom jeho náručiu.

„Stalo sa toho príliš veľa, pane, nie je pre mňa jednoduché to všetko..."

„Bojíš sa vyhrážok toho väzňa?"

„Neviem, ja len..."

Pritisla sa k nemu pevnejšie, chcela, aby ju objímal, aby ju držal a nepustil.

Nikdy predtým nepoznala tento druh túžby po ochrane z jeho strany.

„Chcem, aby ste boli pri mne, chcem, aby si bol pri mne a... upokojil ma..."

„To nezvyknem robievať, Lia..."

„Ja viem, ale..."

Prikývla.

Cítila ten hrejivý pocit, o ktorý nechala prísť.

„Myslela som si, že chcem byť sama, ale vlastne túžim po vás... ja sa už skutočne nevyznám v tom čo..."

„Nemusíš po mne, len túžiť..."