Kadetka I. diel (dok)

16. kapitola 1

Nikdy neprizná, že jej bolo smutno za ním. Nikdy nedovolí, aby ... pochopil, čo znamená... Nikdy neprizná, že ho tak veľmi potrebuje, že sa s ním chce zblížiť viac než predtým, keď... nemôže to priznať, lebo on očividne...

„Prepáčte mi, pane, ale mám ešte nejaké povinnosti..."

Nevedela čo by si mala na rýchlo vymyslieť, no možno aj... možno by mala skočiť aj po tú novú študentskú kartu, ktorú bude potrebovať, ak... vôbec chce ísť na to nešťastné zhromaždenie... je nutné aktivovať nový čip, na ďalší rok, aby ju to púšťalo do verejných priestorov...

Pôvodne na to už takmer ani nemyslela a predpokladala, že tam pôjde spolu s ostatnými, ale teraz...

„Neodchádzaj Lia..."

Cítila to.

Tú čiastočnú pokoru v jeho hlase preňho až netypickú...

„Predtým som to nepochopil, no už mi je jasné, odkiaľ pochádza tá bolesť..."

„Nie som si istá, či je to skutočne pravda, pane..."

„Prosím, Lia prepáč mi, že som tu pre teba nebol... myslel som si... neuvedomoval som si... že by..."

„Niekomu mohli byť ľúto, že... len tak odídete, že sa niekto bude báť o váš život, lebo o vás nič nevie a... lebo sa ani len neozvete, keď... ani sa len nezaujímate..."

Hnevala sa.

Nedokázala sa len tak ľahko prestať hnevať.

„Vy ste si to neuvedomili, lebo sa o mňa tak nebojíte, lebo..."

Stále ju držal v náručí, aj napriek tomu, že... no cítila ako...

„Dokončil som výsluch nášho zradcu... každá jedna z jeho myšlienok vo mne prebudila dosiaľ nepoznaný strach. Mohol som ťa kvôli nemu stratiť... pochopil som to, až keď mi povedal všetko... nie je už viac pod kontrolou odboja, vymkol sa im z rúk a konal na vlastnú päsť..."

„Prečo si myslíte, že..."

„Moja matka by to neurobila. Nechcela by ublížiť osobe, na ktorej mi záleží. Ona nie..."

„Vaša matka?" prekvapilo ju, keď...

„Lia, nemusíš sa ku mne opäť správať tak formálne... sme predsa spolu ja som len..."

„Nemusím, skutočne?"

„Lia..."

„Nie, veliteľ Ren, nebude nutné, aby sme..."

„Nikam ťa nepustím, Lia, kým sa nepozhovárame..." myslel to vážne, to jej bolo viac než jasné...

„Tak dobre, pane..." pochopila, že je to najlepšie čo môže urobiť, zničiť celú izbu kvôli súboju, by nebola práve tá najlepšia vizitka pred začiatkom nového semestra...

Len s ohľadom na to, že by to prinieslo viac problémov než... osohu...

„Možno máme spolu isté nezhody, ale nepoužila by niekoho takého na to, aby... neviem či ešte stále verí tomu, že je vo mne dobro, ale viem, že to nie je spôsob, ktorým by jednala ona... preto si myslím, že je nutné celú tú záležitosť dokončiť... čo najskôr... Podľa všetkého nemal žiadnych komplicov, ktorý by... s odbojom prestal komunikovať a podľa mojich informácií si mysleli, že ich zradil... To, že matka mi nedala vedieť, že sa s ním niečo deje, ma neprekvapuje, nemáme natoľko dobré vzťahy, aby to urobila... a ani ja by som to na jej mieste neurobil... Potreboval som čas, aby som túto záležitosť čo najskôr vyriešil tak, aby..."

„Mohli ste mi to povedať..." neposlúchla ho, nemala záujem o neformálne rozhovory s osobou, ktorá sa ani len nenamáhala zistiť či ešte vôbec...

Sľúbil predsa, že bude pri nej, že ju bude chrániť...

Nevedela ani či mu verí, keď... jeho matka je skutočne na opačnej strane a on to dovolí, on dovolí, aby...

Niežeby ju samú zaujímalo kde jej tá jej, ale...

„A podarilo sa vám to?"

„Nerozumieš, stále ešte nerozumieš..."

„Tak mi to vysvetlite... ale rýchlo, chystám sa ísť po čip do novej karty..."

„Pôjdeme spolu... neskôr..."

To jej vyhovovalo, no nedala mu to najavo.

Nateraz si len sadla do jedného z voľných kresiel a jemu to dovolila tiež... nebola v jeho objatí, čo ju mrzelo, no nemyslela si, že by si to za daných okolností zaslúžil.

„No zvažuj svoje slová, lebo to akým tónom sa so mnou rozprávaš, môže to znamenať, že sa nedostaneme nikam..."

„Chcete so mnou bojovať?" nemohla uveriť, že snáď zvažuje tú možnosť...

„Nie, nechcem, rád by som však utíšil svoj hnev a poznám na to spôsoby, ktoré budú vyhovovať nám obom, láska moja..."