Kadetka I. diel (dok)

3. kapitola 1

„Nie!"

Ten hlas, akoby sa hlboko dotkol niečoho v nej, čo sa pokúšala umlčať.

Morrelli zrazu stál v ich spoločenskej miestnosti, s tvárou opuchnutou po otcových výchovných metódach, no stále ešte bezpochyby príťažlivý aj napriek tomu.

Stál tam ako bojovník, ktorý si opäť verí, stál tam ako jej ochranca, aj keď si nemyslela, že dokáže...

„Lia, to predsa nemôžeš urobiť..."

Nevedela či počul všetko, alebo len tú časť, keď čiastočne sa hanbila za to, že práve on... Toľkokrát mu predsa kázala o tom, že by si nemal na izbu vodiť samé dievčatá, ktoré potom odkopne, akoby...

„Ty to robíš v jednom kuse..." pripomenula mu podráždene a čiastočne aj dávala pozor na reakcie veliteľa Rena, ktoré... takpovediac sa obávala, že ho tentoraz nebude môcť zachrániť, že má už dosť na to, aby... No on aj tak riskoval.

Toho chlapca by možno dokázala milovať, keby... nebolo omnoho lepšie sa s ním len kamarátiť.

„Nie!"

Ten hlas, akoby sa hlboko dotkol niečoho v nej, čo sa pokúšala umlčať.

Morrelli zrazu stál v ich spoločenskej miestnosti, s tvárou opuchnutou po otcových výchovných metódach, no stále ešte bezpochyby príťažlivý aj napriek tomu.

Stál tam ako bojovník, ktorý si opäť verí, stál tam ako jej ochranca, aj keď si nemyslela, že dokáže...

„Lia, to predsa nemôžeš urobiť..."

Nevedela či počul všetko, alebo len tú časť, keď čiastočne sa hanbila za to, že práve on... Toľkokrát mu predsa kázala o tom, že by si nemal na izbu vodiť samé dievčatá, ktoré potom odkopne, akoby...

„Ty to robíš v jednom kuse..." pripomenula mu podráždene a čiastočne aj dávala pozor na reakcie veliteľa Rena, ktoré... takpovediac sa obávala, že ho tentoraz nebude môcť zachrániť, že má už dosť na to, aby... No on aj tak riskoval.

Toho chlapca by možno dokázala milovať, keby... nebolo omnoho lepšie sa s ním len kamarátiť.

                      

„To je iné, vieš, že je to iné než..."

„Odíď..." počula ako to Kylo Ren povedal spôsobom, ktorý znamenal, že bude potrestaný ešte prísnejšie, ak...

„Morreli, prosím..."

„Ako chceš..." povedal napokon čiastočne, akoby ovládaný hnevom, ktorý ona sama považovala za prechodný, chvíľu sa možno bude hnevať, ale napokon... „Ale potom za mnou nechoď, keď to budeš ľutovať!"

Necítila sa dobre, keď ho počula odchádzať, no nemohla s tým nič urobiť, v hre toho bolo príliš veľa a čiastočne sa jej uľavilo, že aspoň tentoraz vyviazol bez ďalších zranení.

Ten pohľad plný odsúdenia, ktorý bol vpísaný v jeho tvári bolo ťažké vôbec len...

Neubránila sa pocitu smútku, ktorý sa jej zmocnil, akoby snáď...

„Prepáčte, pane..."

                   

Nevyzeralo to, že by búrlivá reakcia jej priateľa veliteľa Rena skutočne trápila.

„Pochybujem, že sa niekedy kvalifikuje na nejaké vyššie miesta, vtom chlapovi je niečo, čo sa mi nepáči, budem si ho musieť preveriť... a ty mi vtom pomôžeš..."

Tentoraz sa jej chcelo kričať, že to neurobí, ale...

„Zmenilo sa snáď niečo na tvojej ponuke?"

Zbledla.

„Nie, pane, nič sa nezmenilo..."

Nemala pochybnosti o tom, čo chce urobiť, no mrzelo ju, že jej priateľ... že si myslí, že by len tak...

To jeho ty taká nie si jej znelo v hlave, akoby snáď bola jednou z tých dievčat, ktoré zaujíma len to, dostať sa do priazne niektorého z vyšších dôstojníkov, alebo si plniť povinnosti týkajúce sa inšpekcie viac než by bolo...

Povrávalo sa, že niektoré Huxove spoločníčky a on... no on to vehementne popieral, aj keď Flo tvrdila, že len ťažko sa bude chváliť úspechmi podobného druhu...

***

Nechala ho obzerať sa po svojej skutočne obyčajnej a dosť strohej študentskej izbe. Annie zvykla hovoriť, že tu v podstate nič nemá, žiadne zmienky o tom, že by bola človek.

Pokojne jej na to vždy odpovedala, že si sem ani nemá čo dať, že to tu vyzerá presne tak, ako u nich doma, čo neznelo veľmi optimisticky ale aj tak... Cítila sa tu dobre, a to považovala za najdôležitejšie.

Práve teraz jej to dokonale vyhovovalo, keďže veliteľ Ren nebol návštevou, ktorú by chcela upozorniť na akýkoľvek dôležitý fakt zo svojej minulosti práve naopak.

Niežeby boli fotky a iné veci, čo by ho zaujímalo, keďže zamkol dvere a nechal spustenú zvukovú clonu, čo bola skutočne užitočná vec, hlavne na týchto internátoch, aj keď sa využívala na iné veci než na to, aby mali pokoj pri učení, čo však bola zatiaľ jediná funkcia, na ktorú ju použila.

„Nie je tu nič, absolútne nič..."

Neočakávala, že ho práve táto skutočnosť, až tak veľmi zaujme, možno v nej bolo niečo preňho blízke, čo...

„Nič okrem potrebných vecí..." skonštatovala ešte stále relatívne pokojne. „No možno sem pribudne niečo nové... ak budem mať dostatok času..."

„Uvidíme..." pristúpil k nej.

„No musím ťa upozorniť na to, že zahrávať sa so mnou ti prinesie len zbytočnú bolesť... či už prežiješ alebo nie... nevieš si predstaviť, čo dokážem urobiť, ak sa niekto odváži..."

„Nechcete, aby vás niekto prijal, nechcete skúsiť aké to môže byť..." kládla mu otázku, ktorou si nebola celkom istá, lebo aj napriek všetkému nevedela či náhodou... no nevyzeral tak, ako osoba, ktorá by si k niekomu vytvorila skutočné puto.

„Nikomu nechcete dať tú šancu, aby sa k vám dostal bližšie, pane..."

„Čím bližšie sa dostaneš, tým väčšie nebezpečenstvo ti hrozí..." pustil jej ruku.

Pocítila chlad.

Akoby z jej sveta vymizlo všetko šťastie, akoby sa zrazu nemohla poriadne nadýchnuť.

Ten chlad, ktorý cítila, keď dúfala, že ten najväčší hlad po blízkosti, ktorý cíti nebude nikým a ničím potlačený.

„Budem to riskovať, len preto, aby som sa vás mohla dotknúť..."

„Ako by ma mohla dostať do pasce, myslíš si, že neviem o čo ti ide dievčatko, myslíš si, že ma môžeš len tak ľahko oklamať, to ty si v pasci... si v pasci z ktorej nemôžeš uniknúť..."