Kadetka I. diel (dok)

10. kapitola 2

„Nie je to až také výnimočné, akoby sa mohlo zdať..."

„Nehovorte, že aj vy..." to ju už skutočne začínalo zaujímať, o svojej rodine totiž nechcel prezradiť absolútne nič, aj keď isté veci o tej jej už vedel, či sa jej to páčilo alebo nie, jednoducho sa to stalo...

„Svojím spôsobom, áno... Prekvapuje ťa to až tak veľmi?"

„Ani, nie, pane..." dôležité bolo, že vôbec bol ochotný hovoriť o niečom takom práve s ňou, že ju už možno až tak veľmi nepovažuje za nepriateľa ako na začiatku.

„Možno naozaj máte v sebe isté sklony..." nechcela mu povedať, že sa občas díva na ľudí zvrchu, že tak pôsobí, akoby... predpokladala, že by ho to urazilo, a pustil by ju, čo práve teraz nepotrebovala.

„Ja som však spokojná s tým, aký ste, neverila by som, že to niekedy poviem, ale zrejme vás dokážem ľúbiť aj takéhoto..."

Tŕpla či ju napokon kvôli tým slovám nepustí, lebo nevyzerali veľmi ako kompliment, ale ani...

„To je zrejme tvoje jediné šťastie," opätoval jej to spôsobom, ktorý takisto nebol urážkou, ale ani... zrejme sa začínala svojím spôsobom učiť od neho aj...

Pokračoval v písaní tej správy a ďalej ju hladkal, akoby sa vôbec nič nestalo, čo bolo v podstate príjemné, na nič sa nemohla sťažovať, len pokojne privrela oči a nechala ho pracovať.

Až kým...

Vskutku si opäť uvedomila, že priznala, že ho ľúbi, niekoho, kto bol priveľmi nebezpečný na to, aby... a takisto aj... nevedela čo všetko od neho ešte môže čakať, v podstate sa o ňom vedelo tak málo, najviac len to, že nemá zľutovanie takmer s nikým...

Čo sa tak celkom nestotožňovalo s jej videním sveta, no možno to tak bolo najlepšie, možno ju práve on dokázal ochrániť predtým,

, čo by pre ňu znamenalo prekročenie hranice.

„Moji priatelia, pane, čo si o nich myslíte?" opýtala sa ho, keď skončil a ona si už oddýchla natoľko, že bola pripravená s ním hovoriť, keďže to vyzeralo tak, že práve dnes pripravený aspoň čiastočne uspokojiť aj jej zvedavosť.

„Neškodní a ešte stále pomerne dôverčiví... ale inak v poriadku, to ako ma prijali ma svojím spôsobom vedie k tomu, že by sme si mohli rozumieť, ak by tu neboli isté prirodzené obmedzenia nášho vzťahu..."

Bola rada, že ich hodnotil práve takto, bolo to pre nich bezpečnejšie, a to že ich zrejme vylúčil zo svojich podozrení, aspoň si teda myslela, že je to tak...

„Rada by som vám povedala čo si myslím o tých vašich, no nezdá sa mi, že by ste boli ochotní o nich hovoriť..."

„Nemal som čas na vytváranie hlbších zväzkov, aspoň nie na takej úrovni ako ty... Môj spôsob štúdia bol iný..."

„Moji priatelia môžu byť aj vašimi, ak budete chcieť, stále je čas na to, aby ste skúsili aj náš spôsob... zdá sa, že sú voči vám mimoriadne otvorení, akoby ste sem už od začiatku patrili, nemyslite si, nestáva sa to až tak často..."

„To len kvôli tebe, to ako sa na mňa dívaš ich k tomu podnecuje..."

Opäť sa oňho oprela.

„Moji priatelia môžu byť aj vašimi, ak budete chcieť, stále je čas na to, aby ste skúsili aj náš spôsob... zdá sa, že sú voči vám mimoriadne otvorení, akoby ste sem už od začiatku patrili, nemyslite si, nestáva sa to až tak často..."

„To len kvôli tebe, to ako sa na mňa dívaš ich k tomu podnecuje..."

Opäť sa oňho oprela.

„Zrejme nebudeme mať až toľko času, no cením si, že ... si ochotná sa o nich podeliť..."

Jeho slová ju potešili, akoby snáď... no možno len...

„Takže naozaj ani kvôli mne a im trochu nezmiernite svoje hodnotenie?" musela to povedať, keď videla tie strany plné nedostatkov, ktoré... riaditeľovi zrejme spôsobia problémy so srdcom, ak mu ich odovzdá v takomto...

„Budem o tom premýšľať, Lia..."

To jej nateraz stačilo, aby... lebo si už vedela veľmi dobre predstaviť, čo by jej povedal, teda v prípade, ak tu ešte... zotrvajú aj...

No teraz na to nechcela myslieť, teraz dokázala myslieť len na prítomnosť a naňho...