Kadetka I. diel (dok)

1. kapitola 2

Tvárila sa, akoby jej na tom nezáležalo, no skutočne aj ona bola vystavená takmer neúnosnému tlaku, keď na ňu hľadeli tie hnedé oči, ktoré akoby sa konečne prebudili z toho nepríjemného nezáujmu.

Cítila na sebe jeho pohľad, keď si na seba dávala ochranný odev a nasadila si prilbu.

Ruky sa jej chveli, keď čelila jeho pohľadu. On ovláda silu, on by jej dokázal rozumieť tak, ako nikto iný, no tí ktorí ju ovládajú ho dokážu len nenávidieť, ničí krvné línie, ničí ich sny o novej budúcnosti. Len preto, že verí len v tú svoju.

Nie je to spravodlivé, nie je to...

Cítila tú beznádej, keď stála pred prvým trooperom a Morreli bol po jej boku.

Chvel sa, jeho chvenie, akoby sa dotýkalo aj jej vlastnej sily, ktorú pomaly a veľmi nežne prebúdzala, no len v náznakoch, len ako slabý úder svetla.

Slabú túžbu po boji, ktorá v nej vždy vzrástla, keď čelila surovému výcviku, ktorý podstúpila doma, výcviku prežitia, ktorý sa na nej podpísal viac než všetko ostatné, kvôli ktorému nesmela cítiť lásku matky, a to všetko kvôli nim, kvôli tým, ktorí sa snažia si vziať všetko len pre seba.

„Nemám nič proti tebe, Lia..." povedal jej poručík už trochu miernejším hlasom, keď pochopil, že skutočne má v úmysle zachraňovať jeho synovi krk.

„Ani ja nemám nič proti vám, pane, rozumiem vášmu hnevu..."

No vedela, že nemôže cúvnuť, vedela, že rozohral hru, ktorú bude musieť dokončiť.

Preto prijala ten prvý varovný úder, ktorý prišiel zo strany jej súpera, preto dovolila, aby ju celý rozochvel, kým v nej neprebudil tú dobre známu agresiu a ona cítila, ako padá k zemi. Po dlhšom boji počas, ktorého sa viac vyhýbala než útočila. Vyzeralo to ako úder náhody, akoby mala len šťastie, vedela to tak urobiť, bola trénovaná na takéto formy boja...

Morreli však skončil na zemi, videla ako lapal po dychu, cítila, že dostal jednu pod rebrá, no nemohla s tým nič urobiť, nie v prvom kole. A to už viac nechceli prehrať, ak ...

Nepomohla mu vstať, Prvý rád také niečo neuznáva a aj tak by tým len zhoršila jeho situáciu.

„Dosť, otec to už skutočne stačilo..."

„Dievča je lepšie než ty, spamätaj sa, lebo skutočne..." poručík mu zrejme nemienil nič darovať.

Nastúpili druhí dvaja. Morreli jej aspoň urobil radosť s tým, že vyzval toho mohutnejšieho.

Čo ju potešilo natoľko, že sa rozhodla, že ho nebude trápiť, aspoň nie dlho...

Chvíľu počúvala len pulzovanie sily, len sa hýbala tak, ako ju to naučili, len sa tomu poddávala ako vražednému tancu a občas nenápadne pomohla aj jemu, občas nenápadne zariadila veci tak, aby sa cítil istejšie.

Pomohla mu vyhrať, najnenápadnejšie ako to len mohlo byť, no nie tak ako očakával. Pomohla mu vyhrať tým, že sa ona postavila svojmu vlastnému strachu, keď cítila, akoby na ňu mohol dopadnúť úder, ktorý... Čakala, že to urobí, riaditeľ jej vysvetlil pravidlá, povedal jej, že teraz je takpovediac nedotknuteľnou osobou, tieto dva týždne skrátka patrí veliteľovi Renovi, svojím spôsobom je jeho majetkom.

„To stačí!"

Trooperi zastali uprostred útoku. Obaja.

Cítila ako jej srdce prudko tĺklo, keď ten hlas práve teraz autoritatívny a neúprosný zasiahol do toho zdanlivo nerovného súboja.

Kylo Ren zrazu stál pri nej.

„Nerád prerušujem vaše pozoruhodné výchovné metódy, Morreli, no budem potrebovať svoju sprievodkyňu, počas týchto dvoch týždňov som za ňu v podstate zodpovedný... Ak by sa jej niečo stalo, nevrhalo by to dobré svetlo na náš pobyt na Akadémii. Svojho syna však pokojne môžete ďalej..."

Čakala, dúfala, že otcovi na ňom ešte stále aspoň trochu záleží, že nebude až natoľko podliehať...

Pomohla im silou, ale keby skutočne vyhrali, vyzeralo by to veľmi podozrivo, nevedela, či by to dokázala pred veliteľom Renom uhrať.

„Myslím, že tentoraz to bude stačiť, pane... povedzme, že odvahu istých osôb budem považovať ako dobrý pokus a dám ti ešte šancu, aby si sa polepšil... no buď si istý, že poslednú... nabudúce nevyviazneš tak ľahko..." 

Snažila sa upokojiť, ukryť v sebe silu, keď bol tak blízko, ukryť ju tak hlboko ako to len bolo možné, byť bezvýznamná, byť... No potom sa to stalo, cítila ako zrazu prudko zovrel jej ruku. A to pulzovanie, ktoré sa malo stratiť tam ostalo.

Díval sa na ňu.

V jednom okamihu, akoby... Nad sebou kvôli tomu úplne stratila kontrolu, akoby sa všetko uvoľnilo a ona to nemohla zastaviť.

„Stalo sa niečo, pane?"

„Odveďte si svojho syna, poručík... Chcem, aby ste všetci odtiaľto odišli""

„Ako rozkážete!"

Všimol si to, cítil to, ak to cítil je po nej, ako to cítil nemá už žiadnu nádej.

„Otec, prosím, neviem čo sa stalo, ale Lia za nič nemôže, ona mi len chcela pomôcť..."

Snažil sa jej pomôcť Morrelli, no ona len pokrútila hlavou a zložila si prilbu.

„Poď mi dvaja sa ešte pozhovárame..." otec ho objal okolo pliec a ťahal preč.

Trooperi ich nasledovali. A takisto aj tí, ktorí sa dosiaľ ich súboju prizerali, pochopili, že ústup je ich jediná šanca, ako zabrániť...

Toľko rokov.

A všetky premárnené, všetky len kvôli tomu, že má srdce, len kvôli tomu, že chcela pomôcť priateľovi.

Všetko v nej kričalo po oslobodení. Nechcela zomrieť, nie uprostred svojho štúdia, nie takto ako možní zradca, ktorým nikdy nebola.

Dvere od átria sa zavreli za posledným študentom, v ústach mala sucho, panika na ňu doliehala zo všetkých strán, keby neprišiel bližšie mohla by to zvládnuť, keby...

Zobliekol jej ochranný odev, nechal ho padnúť na zem. Nevzoprela sa tomu.

Neurobila nič na svoju obranu.

Zatiaľ nie, kým na ňu priamo nezaútočí, možno si stále môže myslieť, že sa mu to len vzdalo.

„Prosím, ja..."

Objal ju. Pevne neúprosne ju držal a ona si uvedomovala, že čím silnejšie ju drží tým viac podlieha panike.

Tým viac sa jej hlas približuje k zdeseniu, ktoré nemohla kontrolovať.

Párkrát ho rukami udrela do hrude, akoby sa snažila zabrániť mu, aby... posledná osoba ktorá ho chcela objať, bola hneď po tom pokuse mŕtva a teraz to zrazu urobil on, čo to len mohlo znamenať. Nechcela, aby posledná osoba, ktorú objíme bola ako smrť.

poznámka: inšpirovala som sa tým obrázkom. :D