Kadetka I. diel (dok)

2. kapitola 1

Snokov obraz zmizol.

Nič to však nemenilo na tom, že bola stále v nebezpečenstve, keďže sa nachádzala sama v miestnosti s jeho bojovníkom, ktorý nebol nadšený rozhodnutím svojho majstra.

To, že nebol nadšený bolo vlastne aj slabé slovo, keďže to vyzeralo skôr, akoby najradšej rozbil celý svet.

A nič sa na tom nezmenilo ani to, keď sa obrátil k nej.

„Nemysli si, že si ma omotáš okolo prsta, len preto, čo povedal môj majster... pre mňa to neznamená nič... mne budeš musieť dokázať či vôbec niečo z teba bude..."

„Áno, pane..." odvetila pokorne, snažila sa priveľmi nenadväzovať očný kontakt a nerobiť žiadne pohyby, ktoré by mohol vyhodnotiť ako pokus o útok, vyzeralo to, akoby čakal len na to...

„Nedôverujem ti a ani ti dôverovať nebudem..."

„To nemusíte, pane a vôbec vám nebudem zazlievať ak sa o to nebudete snažiť..." odvetila potichu.

No zdalo sa, že on ani zďaleka neskončil.

„Budeš ma poslúchať na slovo, rozumela si? Jedna chyba a postarám sa, aby si..."

Len pomaly prikyvovala a snažila sa ignorovať tú hrču v hrdle, ktorá sa jej tam akosi začínala tvoriť.

„Povieš mi aj to, kde je tvoj svetelný meč, ja pôjdem poňho, nemysli si, že ti budem vyrábať nový..."

Opäť len prikývla a nechala ho ďalej sa rozčuľovať, no ten výraz absolútnej frustrácie v jeho tvári, to že je preňho len veľkým sklamaním, aj keď to na začiatku vyzeralo, že by jej možno rád dal šancu, no práve teraz pochopila, že to tak nie, že tu možno nejde ani o ňu, ale o akúsi starú záležitosť medzi ním a jeho majstrom.

„Poviem vám, kde nájdete môj meč... ale skôr než sa k tomu opäť dostaneme, môžete ma opäť objať?"

Výraz jeho tváre bol neopísateľný, keď použila tie slová, keď mu v podstate odpovedala láskavo na jeho slovné útoky a nič si nerobila z jeho veliteľského tónu.

„Mám ťa opäť objať?" zatváril sa vskutku zarazene a ona... si musela ten jeho výraz vychutnávať aj proti jej vôli. No snažila sa to priveľmi nedávať najavo... aspoň nie natoľko, aby si to všimol...

„Budete predsa mojím učiteľom a tentoraz by som bola rada, keby to bolo inak... ak teda budete chcieť, aby to bolo inak... alebo si radšej budete držať odstup ako..."

„Ty by si chcela, aby to bolo inak?" jeho jazva sa mierne napla, keď jej kládol tú otázku, pozoroval ju ako nejaké zvieratko, ktoré práve vyskočilo zo svojho príbytku a chystá sa naňho použiť všetky svoje tajné zbrane.

„Áno, pane..." nič viac než stručnú odpoveď takisto nepovažovala za... A tentoraz sa mu pritom do očí dívala, tentoraz mu priam dovolila, aby nahliadol do jej mysle, keďže zrejme to potreboval, aby dokázal veriť tomu, že... by niekto mohol voči nemu prejaviť pochopenie.

„Ak sa so mnou zahrávaš, ak si myslíš, že... varoval som ťa..."

„Tak ma môžete potrestať pane, nebudem sa vôbec brániť..." svojským spôsobom ho upokojovala.

Urobil to. Objal ju a ona sa oňho istý čas len opierala, istý čas len cítila tlkot jeho srdca, len si zvykala na jeho blízkosť...

Je v poriadku. Nikto ju nezabije, prvý rád už o nej vie, no nikto sa nebude snažiť ju popraviť, aspoň zatiaľ nie. Je v bezpečí, nateraz sa tak môže cítiť, aj keď predpokladala, že bude ťažké učiť sa práve od neho a nevedela či je na to vôbec pripravený.