6. kapitola 1

61 8 0
                                    



Ponechal jej možnosť rozhodnúť sa sama, či bude jej katom. Aspoň tak to vnímala, keď jej odovzdal komunikátor takmer až poslušne.

„Dobre, prenechám ti to privilégium, ak sa teda vrátiš späť, ak nemáš v úmysle tu stráviť zbytok noci, chcem ťa mať opäť pri sebe, láska moja, aby som sa nemusel trápiť tým, čo by si ešte mohla vymyslieť..."

Jeho láska.

Tak to už skutočne...


Netušila, že má veliteľ Ren skutočný zmysel pre humor, vskutku ho skôr považovala za jednu z tých nervóznych osôb, ktoré si všetko berú osobne, pri ktorých je žartovanie hazardom so samotnou smrťou.


No možno sa mýlila, možno aj on mal zmysel pre určitý druh pre ňu ťažko identifikovateľného humoru.


„Viete, pane, uvažovala som aj nad tým, že by som sa mohla vrátiť na internát... ak by vám to neprekážalo..." samozrejme navrhovala mu to napokon so všetkou vážnosťou, bez toho, aby komentovala tento jeho vzácny pokus o vtip.


Premeral si ju od hlavy až po päty, vrátane jej košieľky, ktorá vykúkala spoza kabáta jej uniformy, ktorý si obliekla, aby nejako prežila tie skvelé podmienky vonku.

A takisto aj jej odhalené nohy, ktoré... takpovediac nemala čím zakryť, lebo ešte nenašla nohavice... niežeby vedela, kde sú nohavičky, to by už musela snáď aj použiť silu, ak by...

„Nikam nepôjdeš!" prikázal jej, akoby boli práve uprostred nejakého bojového poľa.

„Radšej ma zbytočne neprovokuj..."


... Za kým by si asi tak chcela ísť, teraz v noci..." stále žiarli, aj keď videl komu písala, no neskutočné... aký žiarlivec z neho zrazu je...

„Veď viete..." radšej to ani len nedokončila... namiesto toho...

„Ak sa dozviem, že niečo chystáš, dopadne to veľmi zle, Lia... veľmi zle..."


„Nič nechystám, pane, to by som si nedovolila voči vám... Len pokojne povedzte, že je vám zima, za to sa predsa nemusíte hanbiť..." neodpustila si, keď okolo neho prechádzala späť do jeho apartmánu.

Bolo viac než isté, že jej pokus zlyhal, že mala pravdu a nemá v úmysle ju pustiť, no tak veľmi si želala, aby pravdu nemala.


„Čoskoro mi už zima nebude..."

Lia mierne zbledla, keď pochopila jeho narážku.

„Pane, ja..."

„Čo si si myslela, že sa so mnou budeš zahrávať, zvádzať ma a potom to necháš len tak... to čo si urobila, bude mať následky..."

„Pane, ale vy viete, že som nemala, na..."

Bola pritlačená k posteli, nie násilne, mohla by sa z toho vymaniť, keby chcela...jej uniforma sa však rozhrnula, čo ju znepokojilo, ale aj...

„Chcela si to, tak sa s tým budeš musieť naučiť žiť... teraz si moja, rozumieš, Lia... vezmem si celý tvoj život..."

Kadetka I. diel (dok)Donde viven las historias. Descúbrelo ahora