Lovkyňa

Otec

„Minulosť Tvojich predkov ťa vždy dostihne. Teraz dostihla Teba."

Strhla som sa. Poobzerala som sa po kúpeľni. Ležala som schúlená na zemi, opretá o vaňu. Bola som stuhnutá. Už som nemala kŕče. Alexandra bola preč. Opatrne som sa postavila. Bolel ma každučký kúsok tela. Zamotala som sa do deky a vyšla von. Na nohy som navliekla papuče. V bruchu mi zaškvŕkalo. Zamierila som do kuchyne. Len čo som vošla dnu, priskočila ku mne Alexandra. Mala meravú tvár. 

„Čo sa stalo?" spýtala som sa s divným pocitom v žalúdku.

„Patrik odišiel"

Táto veta mnou zatriasla ako zemetrasenie. 

„Nie. Nemohol" zamrmlala som. 

Stratila som pôdu pod nohami. Alexandra ma pohotovo zachytila a pomohla mi sadnúť si na stoličku. Neprítomne som civela pred seba. Niekto mi do rúk vtisol šálku čaju. Opatrne som si z neho uchlipla. Bol to ten istý čo včera. Ibaže teraz mi nestmil bolesť. Položila som šálku na stôl a vybehla von ignorujúc Alexandrin výkrik. Vbehla som do stajne, schmatla sedlo a uzdu. Začala som osedlávať Zafíra. Už som naňho išla vysadnúť, ale ktosi ma silno chytil a odtiahol od neho preč. 

„Nie!" vrieskala som. 

Škrabala som ako divé zviera a pokúšala sa dostať k Zafírovi. Vtom akoby cez závoj hmly na mňa došli slová hovoriaceho. 

„Už je určite ďaleko, nemá zmysel ho hľadať" 

Keď som si uvedomila že mi hovorí pravdu, ochabla som. Nechala som nech ma ten niekto odnesie zo stajne. Tam som sa roztrasene postavila na nohy. Pozrela som sa na človeka čo ma priviedol k troche zdravého rozumu. Pozerala som sa na Martina. Tvár mal doškriabanú a oblečenie pokrkvané. Prikryla som si rukami ústa. 

„Prepáč" zamrmlala som. Pokrútil hlavou. 

„Už sa nepokúsiš ujsť?" spýtal sa meravo. 

Roztrasene som pokrútila hlavou. „Martin prepáč. Nevedela som..." zastavil ma zdvihnutím ruky. Keď videl ako ma to mrzí, jeho črty zmäkli. 

„To nič" povedal a usmial sa. 

Potom sa otočil a znova vošiel do stajne. Mala pravdu keď ma odcudzovala kvôli môjmu povolaniu. Vybehla som za kaštieľ, do záhrady. Bežala som po chodníku až k veľkému bútľavému stromu. Padla som na kolená a objala ho. Plakala som až kým mi v tele nezostali žiadne slzy. Patrik je preč. Vedela som len o jednej veci ktorá mi pomôže s mojím dedičstvom. Odhodlane som vstala. Vošla som do kuchyne. Alexandra si uľahčene vydýchla. 

„Viem čo mám urobiť" vyhlásila som a rozbehla sa do mojej izby. 

Vbehla som do šatníku a navliekla na seba spodnú bielizeň, ošúchané kožené nohavice a čižmy. Keď som do rúk zobrala košeľu, zaváhala som. Prstami som prešla po tetovaní. Môj dotyk ma nebolel. Cez noc sa zase rozrástlo. Bála som sa momentu keď čiernu linku prekryje zlato. Koža okolo tetovania bola chladná, akoby bez života. Striaslo ma. Bez ďalších úvah som si obliekla košeľu. Pripla som si na opasok dýky. Vyšla som zo šatníka do izby a začala hľadať náhrdelník. Musela som poprevracať celú posteľ, kým som ho našla. Bol pod matracom, na druhom konci postele, pri nohách. Netušila som ako sa tam dostal. Opatrne som si ho zavesila na krk a zastrčila pod košeľu. Vošla som do kuchyne, zobrala si sviečku a otvorila poklop skrytý pod kobercom. Sadla som si na okraj a spustila nohy dnu. 

„Zvládnete to?" spýtala sa ma ustarostene Alexandra. Odhodlane som prikývla. 

„Musím" skočila som dole. Podala mi sviečku a zavrela za mnou poklop. Chodba sa tiahla dvoma smermi. Vedela som že jedna je chodba von z pevnosti až do najbližšej dediny. Druhá vedie do pivníc a do knižnice a ešte ďalej. Vydala som sa druhou chodbou. Vládlo v nej zvláštne, ponuré ticho, aj napriek tomu že bola zdobená gobelínmi a každých päť metrov bola na stojane zapálená sviečka. Na zemi bola podlaha. Prešla som okolo dvier do pivnice až na jej koniec. Otvorila som drevené, ťažké dvere. Za nimi bolo točité schodisko. Rýchlo som po ňom zbehla dole.