Lovkyňa

Cintorín a cesta naň

Celý deň ubehol ako voda. Horan dozeral na to, aby mi teplota znova nestúpla. Cítila som sa už lepšie, než včera. Večer som si pripravila veci a jedlo na jeden deň. Plánovala som, že večer už budem tu. Aby sa o mňa Horan nebál, dovolila som, aby mi na cestu zbalil aj mastičku a obväzy na ruku. Tak sa stalo, že som stála v stredu ráno v stajni a pripevňovala vaky na Zafíra. Ruku som mala pevne obviazanú, vlasy stiahnuté do uberaného vrkoča a na nich svoju neodmysliteľnú zelenú šatku. Liliana nejako zariadila, že bola ako nová.

Keďže som sa tu prihrnula zakrvavená a bez sukne, bolo jasné, kto som. Aj to bol dôvod, prečo som kašľala na prestrojene a obliekla sa ako lovec. No hlavný dôvod sa skrýval v tom, že som chcela navštíviť moju priateľku taká, aká som. A nebola som žena, ktorá nosila sukne každodenne. Bola som žena, ktorá sa cíti pohodlne v kožených, čiernych nohaviciach, sivej košeli, čiernych, tentokrát nahrubo opracovaných čižmách, dobrých na cestovanie a v čiernom plášti. Meče som mala pripevnené na chrbte, sčasti zakryté plášťom. V čižmách som mala zastrčené dva nože a na stehnách pripnuté dýky. Kolíky spočívali v plátennom vrecku, bezpečne, vo vnútornej strane mojej vesty.

„Dávaj si pozor, dobre?" kládol mi na srdce Horan. Síce mi bolo záhadou, ako sme sa mohli spriateliť za taký krátky čas, no ja som si to čiastočne vysvetľovala tým, že ma vyťahoval z ohrozenia života. A úspešne. 

 „Som Lovkyňa. Viem sa o seba postarať sama" usmiala som sa. 

 „No, to som videl, keď si k nám ledva prišla" zaškeril sa. Za ten jeden deň zhodil opatrnú masku a ukázal svoju veselú povahu. „O chvíľu bude ôsme udretie zvona" podotkol. 

 „Ja viem" prikývla som. S týmito slovami som sa vyšvihla do sedla. Zafír hrdo potriasol hlavou. 

„Skoro sa vráť, Lovkyňa" usmial sa a pohladkal Zafíra. 

 „Jasyňa" šepla som mu. Teraz som nevidela dôvod skrývať svoje meno. Uškrnul sa a odstúpil od nás. Zamávala som mu a popchla Zafíra do cvalu. O chvíľu sme sa už rútili cestou na cintorín.

...

Už z diaľky som videla brány cintorínu a chrám, kde bývali mnísi. Viedla som Zafíra k skupinke stromov. Podľa Slnka som zistila, že bolo približne okolo dvanásteho úderu zvona. Tu som zoskočila na zem. Odsedlala som Zafíra. Výstroj, rovnako ako zbrane a tašky som položila na jednu kopu. Z brašny som vybrala zabalené jedlo. S chuťou som sa doň pustila. Kým som jedla, sledovala som krajinu vôkol seba.

Vládlo tu pokojné ticho, prerušované iba šelestom lístia a šumom vetra. Pri bráne z umelecky vyrezávaného železa stálo niekoľko koní priviazaných o kôl na to určený. Zdalo sa, akoby tu okrem nich nebolo žiadnej inej živej duše. Vedela som, že to tak nie je, pretože mnísi boli v chrámoch vzdialených asi päťdesiat krokov od hlavnej brány a majitelia koní boli určite tiež tu. Okolo chrámu boli krásne bylinkové záhony. Keď som zjedla obed pozostávajúci z krajca chleba, kúska sušeného mäsa a paradajky, do tašky som napchala sviečky so zápalkami a zavesila si ju cez plece.

Veci som odniesla do chrámu, kde som ich položila do jednej zo skriniek. Tú som zamkla kľúčikom, ktorý bol zastrčený v zámke a čakal na to, kým ho niekto vezme a zamkne skrinku. Kľúčik som si zavesila na krk a zastrčila pod košeľu. Tam sa moje prsty dotkli náhrdelníka zo zlata, v strede s rubínom a listom v krabičke od Angela. Zafíra som priviazala na dlhom lane o kôl. Uistila som sa, že je uzol pevný a vydrží. Pohladkala som ho po zamatovej papuľke.