Lovkyňa

Epilóg

Bohovia sedeli okolo veľkého stola. Bola na ňom mapa Krajiny. No nebola obyčajná. Hýbala sa. Bolo na nej vidieť smer vetra, vlniacu sa vodu, pohyb zvierat a ľudí. Na mape stáli kovové figúrky. Každá bola iná, každá mala iný tvar. Každá svietila inou farbou. Nad mapou sa mihali útržky zo sveta ľudí tak, ako ich videli smrteľníci.  

Za vrchstolom sedel na svojom kresle Svarožič. Jeho tvár bola ukrytá v tieni. Po jeho ľavej strane stál Perún a po pravej Radegast. Okrem nich tu boli všetky vyššie božstvá, okrem Černoboha.  Bohovia upierali pohľad na dve figúrky v podzemí Casiedy. Striborg, boh priestoru, vzduchu a vetra, natiahol ruku a nakreslil ňou do vzduchu kruh. Výjavy sa zamihotali a ukázali troch ľudí v cele. 

„Toto si mala na mysli tým tvojím plánom?" spýtal sa nahnevane Perún. 

Všetky oči sa upreli na Mokošu. 

„Chcela si, aby naše figúrky skončili v takýchto ošemetných situáciách? Veď sa pozri na Rodana!" zavrčal.

Mokoša sa naňho pokojne pozrela. Aj keď jej vlasy stratili lesk a šaty zmenili farbu zo zelenej na tmavomodrú, stále z nej vyžaroval život. 

Chcela mu niečo odvrknúť, no Veles ju prerušil: „On ju skutočne miluje."

Pohľad upieral na dve figúrky. Jedna z nich mala tvar mladej ženy odetej do potrhanej bojovej zbroje s vlasmi stiahnutými do vrkoča. Druhá menila podoby. Chvíľu vyzerala ako obsidiánový vlk, chvíľu ako upír, inokedy ako muž. Obe žiarili červenou a fialovou farbou. Bohovia sa predklonili a pozornejšie na ne zahľadeli.

„A ona ho miluje tiež," šepla Chors do vzniknutého ticha. 

„Dali by jeden za druhého aj svoj život, len si to ešte neuvedomujú," dojato povedala Vesna.          

Miesto vlasov mala rastliny a kvety, ktoré tvorili na jej hlave podivnú korunu. Pozerala sa na ostatných veľkými zelenými očami. 

Chors jej pohľad opätovala svojimi striebornými očami. Dlhé tmavomodré vlasy jej padali na chrbát. Bola zaodetá do jasných strieborných šiat, ktoré osvetľovali miestnosť.

„Čo si to urobila?" spýtala sa vydesene Morena. 

Svoju podobu ukrývala pod čiernym plášťom, spod ktorého vytŕčali biele vlasy. O svoj trón mala opretú železnú kosu.

„Dala nám dve najmocnejšie figúrky v tejto hre. Také nemá ani Černoboh," odvetil Pereplut, boh pamäti. Mal podobu starého múdreho starca s dlhými bielymi fúzmi. 

„Mokoša, sprav to, čo považuješ za najmúdrejšie," povedal Prove, boh práva a spravodlivosti.„Angelo ako môj poddaný ti je k dispozícii," dodal. 

Mokoša naňho uprela dojatý pohľad.

„Héj, nie je to náhodou Svarožič, komu sa zodpovedá ten Temný princ?" namietol Perún. 

Prove ho prebodol ohnivým pohľadom.

„Prestaň ho tak nazývať, vieš, že sa dávno toho titulu zriekol!" skríkla Chors nahnevane. Oči jej blčali jasným ohňom. Striebristé vlasy jej v šere žiarili. Jej róba s hviezdami sa ligotala.

„Upokojte sa!" skríkol Svarožič a buchol svojím žezlom o podlahu.

„Čas na ďalší krok sa nám kráti!" pridal sa k nemu Striborg, zaodetý do sivého habitu. Čierne vlasy popretkávané sivými prameňmi mu viali vo vetre. 

„Mokoša, konaj!" rozkázal Svarožič. 

Mokoša sa vystrela vo svojom kresle. Rukou siahla do pohára, ktorý mal vedľa seba na stĺpiku položený každý boh. Vybrala odtiaľ železnú figúrku nižšieho démona.

„Si si istá?" spýtala sa potichu Chors. 

Mokoša namiesto odpovede položila figúrku pred postavičky Angela a Jasyne. 

„Len väčší nepriateľ ich prinúti zjednotiť sa," odvetila. 

Pereplut spokojne prikývol. „Je múdra," usmial sa. 

Chors sa pozorne zahľadela na mapu.

„Ale bez cudzej pomoci sa sami odtiaľ nedostanú," zamrmlala. 

„Áno, ale oni nie sú sami," súhlasila Mokoša. 

Chors sa usmiala. Prstami pohladila figúrku z jelšového dreva v podobe elfa, položeného neďaleko Casiedy. 

Miestnosťou sa rozľahol duniaci gong. 

„Černoboh sa rozhodol," šepla Vesna. 

Bohovia sa naklonili nad mapu a hľadali nejakú zmenu. Žiadnu nenašli. 

„Je na čase rozhýbať Čestirada," ozval sa Pereplut a mávnutím ruky dal do pohybu kovovú postavičku zveda. 

Bohovia sa vystreli na kreslách. Očami preskúmali mapu. 

Mokoša od nej prvá odtrhla pohľad a pozrela sa na Chors. 

„Ak náš plán zlyhá, Krajina sa zrúti," poznamenala.

„A práve preto nezlyhá," odvetila Mokoša a pohľadom kývla na Belboha. 

Bol to boh Dobra, odetý do bielej košele. Mal podobu malého dieťaťa a v rukách zvieral slonovinovú figúrku. 

Bohyne si vymenili úsmevy. Vedeli, že Belboh nevydrží a položí ju na stôl.