Lov sa začal. No kto je korisť? Ja, alebo oni?
"Keď som sa v ten večer chystala na lov, nikdy by mi nenapadlo, že sa to skončí úplne inak. Inak, než som očakávala. Nečakala som, že sa všetko zmení. Nečakala som, že jedna naplánovaná vražda zmení cel...
Oops! Ang larawang ito ay hindi sumusunod sa aming mga alituntunin sa nilalaman. Upang magpatuloy sa pag-publish, subukan itong alisin o mag-upload ng bago.
Zafír sa tešil z behu ako malé dieťa. Ja som sa tešila z dokonalého splynutia človeka a zvieraťa. Zafír bol inteligentný a tak si cestu vyberal viac menej sám. Vedel kam ideme. Keďže bol jeden z najrýchlejších a najsilnejších koní, domov sme dorazili večer.
Celú cestu som nerozmýšľala. Jednoducho som si užívala vietor vo vlasoch a rytmus jazdy.
Išli sme po vedľajších cestách aby sme sa vyhli zvedavým pohľadom. Ale všetkým sme sa vyhnúť nemohli. Lovec po love je jednoducho vec pri ktorej sa každý zastaví a pozerá sa na ňu. Preto som bola rada keď sme prekročili padací most cez priekopu a vošli na dvor Rodinnej pevnosti. Bola opevnená priekopou a kamennými hradbami ktoré obkolesovali obytnú časť, zbrojnicu, záhrady stajne...
Pevnosť vyzerala podobne ako kaštieľ z ktorého som pred chvíľou odišla. Nádvorie bolo dláždené. Poviete si že to musí byť šľachtický rod. Máte pravdu, patríme pod šľachtický rod a máme aj vlastných vojakov. Akonáhle som vošla dnu, padací most začali dvíhať a zavreli aj bránu. Zrejme čakali len na mňa.
Pribehol ku mne Kubo, nový paholok ktorý vďaka svojím výnimočným schopnostiam dostal na starosť Zafíra. Svižne som zoskočila na zem a podala mu opraty. Pozdravil ma miernym úklonom hlavy. „Dobre sa oňho postaraj, Kubo"
„Rozkaz" pokúsil sa mi zasalutovať, ale Zafír doňho drgol, čím skončil na zemi. Usmiala som sa. Kubo mal desať rokov ale bol mimoriadne nadaný a hneď som si ho obľúbila.
„Nieže si tu urobíš hanbu" povedala som mu ťažko zadržiavajúc smiech.
„Nejaké nové správy?!" zakričala som na hradby, keďže som tam spoznala Martina, veliteľa lukostrelcov.
„Jedna áno, ale to zistíte!" odpovedal mi s úsmevom. Zaškerila som sa. Keďže sa mne, ani ostatným z nášho rodu nepáčilo ako iné rody zaobchádzajú so svojím služobníctvom, tak sme sa začali k naším sluhom správať skoro ako k rovnocenným. Museli mi vykať a plniť moje rozkazy, ale ja som ich nebičovala, netýrala, ani sa k ním nejak zle nesprávala. Tak tu bola uvoľnenejšia atmosféra. Ale akonáhle prišiel niekto iný, rýchlo sme nahodili masku a správali sa ako si to zákony vyžadujú.
Vošla som bočným vchodom do kuchyne. Len čo som otvorila dvere, niekto sa na mňa vrhol a skoro ma zhodil na zem. Bol to môj brat. Pevne ma objal a zatočil sa so mnou. Zasmiala som sa. Dávno som sa nesmiala. Toto bola tá novinka o ktorej hovoril Martin.
„Nemal si prísť až o mesiac?!" nadšene som vykríkla.
„Mal, ale nejako sa všetko rýchlo vyriešilo a tak som tu" s úsmevom odpovedal. Aj on bol odo mňa vyšší, mal atletickú postavu a krátke hnedé kučeravé vlasy. Vôbec sa na mňa nepodobal. Iba oči sme mali rovnaké, tmavohnedé až čierne. Všimla som si že bol mierne opálený. Bol maliar a tak veľa cestoval.
