Lovkyňa

Hodina temnoty

Pomaly som sa otočila. Najprv som si myslela, že ma zrak zradil, a že nič nevidím. Potom som ho začala rozoznávať. Silueta týčiaca sa nado mnou. Neprirodzene štíhla, zahalená do čierneho plášťa. Kapucňu mal stiahnutú do tváre. No aj tak som rozoznala lesknúce sa diabolsky zlomyseľné oči a dlhé zuby trčiace spomedzi pier. Zdalo sa mi, že srdce mi vynechalo jeden úder a potom sa pokúsilo utiecť bezo mňa preč. S vytreštenými očami som sledovala, ako mu po jednom zubu steká slina. Upír sa hrozivo usmial a až potom mi napadlo utekať.

Bez rozmýšľania som sa otočila a začala šprintovať. V tej rýchlosti a panike som stratila pojem o smere, čase a priestore. Preč, preč, preč! Na nič iné som nemyslela. Po chvíli šialeného behu tmou do neznáma, pomedzi hrobky, mi došlo, že moje šance sú mizerné. Prudko som začala kľučkovať medzi hrobkami, až kým som úplne nestratila orientačný zmysel. Potom som rýchlo zahla za roh najbližšej hrobky a učupila sa do tieňa kríkov, ktoré boli vysadené pri jej stene. Snažila som sa spomaliť splašené srdce a zrýchlený dych. Stisla som pery do tenkej čiarky, v snahe ignorovať prudkú bolesť v rane na pleci. Takmer naisto som vedela, že sa mi pri behu spustila z rany znova krv. Dúfala som, že mi nepopraskali stehy. Vyháňala som z hlavy hmlu, ktorá sa mi tam nahrnula a nútila sa rozmýšľať. Nadávala som si, že pri najnebezpečnejšej noci môjho života mi môj výcvik takmer vôbec nepomôže. Pri spomienke na výcvik som si mrazivo spomenula na to, že nemám nič, okrem kolíkov. Všetko ostatné zostalo v chráme zamknuté v skrinke. Roztrasenými rukami som vybrala z vnútorného vrecka plátenné vrecúško. Ruky sa mi ešte viac začali triasť, keď som vrecúško rozbaľovala. Vysypala som si na dlaň kolíky. Aspoň som si to myslela. No na ňu mi dopadli len dve polovice toho zlomeného. Prepadol ma ešte väčší strach, pokiaľ to vôbec bolo možné.

Zdalo sa mi, že už počujem chladný Aurumov smiech a brúsenie Moreninej kosy. Srdce mi v hrudi búšilo tak nahlas, až som nadobudla presvedčenie, že je ho počuť na míle ďaleko. Neveriacky som hľadela na zlomený kolík. Kde sú zvyšné dva? Siahla som rukou do vrecka, aby som sa presvedčila, že tam naozaj nič nie je. Pomaly som vložila vrecúško späť do vrecka, rovnako ako druhú polovicu kolíka. V ruke som zvierala tú s hrotom. Nemal síce ideálnu dĺžku, a nemala som ani kladivo, ale stále to bola zbraň. V panike som si chytila hrdlo. Predstava, ako sa mi doň zabárajú zuby upíra ma mučila.

Nemám náhrdelník! Doširoka som roztvorila oči a začala prehľadávať svoje vrecká. Nenašla som ho. Musel zostať ležať na lavičke, alebo niekde okolo nej. Na čo som si ho dávala dole? Takto mi Prelesta nikdy neuverí! Moje myšlienky akoby narúšali ticho. V šoku som ich umlčala. Ticho okolo mňa sa stávalo neznesiteľným. Zdalo sa mi, že počujem kroky na chodníku. Neodvažovala som sa pohnúť. Dýchala som plytko a snažila sa upokojiť svoje rozbúrené emócie. Spomenula som si na Majstrove slová o tom, že upíri dokážu vycítiť strach svojej obete. Úplne som stuhla. V hlave mi myšlienky pobehovali ako splašené ovce snažiace skryť sa pred vlkom. Potrebovala som sa dostať k náhrdelníku a k východu bez toho, aby sa mi niečo stalo. Keby som aspoň vedela, koľko času zostáva do svitania! Nesplniteľné želanie prerušili kroky smerujúce k mojej skrýši. Zatajila som dych a znehybnela. V hlave sa mi vyprázdnilo, a ani som sa tam nesnažila nič nájsť. Stále tuhšie ma objímal mŕtvolný chlad. Zvuk krokov stíchol. Potom sa ozval znova, no znelo to tak, akoby môj prenasledovateľ utekal. Nehýbala som sa dovtedy, kým kroky neutíchli v diaľke. Potichu som sa nadýchla a pevnejšie zovrela kolík v ruke.

Vtom sa ma niečo zozadu dotklo. Pomaly som sa otočila a zbadala za sebou temnú siluetu, skrčenú, ani nie pol kroka za mojím chrbtom. Spod kapucne jej svietili dva veľké tesáky a zlovestný úsmev. Spopod plášťa jej trčala mŕtvolne bledá ruka, ktorá ma držala za plece. Zdalo sa mi, akoby prešla večnosť, než som sa prebrala z tranzu. Udusila som v sebe výkrik, otočila sa a bez rozmyslu sa rozohnala ľavou rukou s kolíkom na posledný, rozhodujúci úder. No upír mi bleskovým pohybom zovrel ruku a vykrútil mi ho z ruky. Od strachu, ktorý ma zvieral ako ľadová ruka sa mi hlas zasekol niekde v hrdle. Z úst sa mi miesto výkriku vydralo zachrapčanie. Začala som trhať rukou. Upír mi ju však držal pevne, a očividne bez väčšej námahy. Jeho mŕtvolne chladné prsty sa mi zvierali okolo zápästia. So stúpajúcou hrôzou som sledovala, ako kolík pustil na zem. Načiahla som sa za ním pravou rukou, ale skôr, než sa moje prsty ovinuli okolo hladkého, neprirodzene chladného povrchu kolíka, môj nepriateľ mi ju chytil. Prudko som sebou začala metať, pokúsila sa vyskočiť na nohy. Chvíľu som stála po pás v kríkoch, nohami pevne zapierajúcimi sa do zeme, s rukami uväznenými v oceľovom zovretí. Potom upír jemne potiahol za obe ruky a ja som sa zrútila späť do kríkov. Pevne ma zovrel. S vytreštenými očami som sledovala, ako si kľakol a položil si ma na kolená. Keď ma na zlomok sekundy prestal zvierať, trhla som sebou. Prinútila som pravý lakeť, aby sa dal do pohybu a vrazila som mu ním do tváre. Nečakajúc na nič iné, schmatla som kolík a ako splašená hus vybehla z kríkov.