Lovkyňa

Krutá pravda

„Idú sem vojaci s Grófkou!" zvolala Alexandra.

„Čože? Mal tu prísť Aurum!" zvrieskla som.                                                                                                      Odskočila som od Angela. Rýchlo som sa postavila a podala mu ruku. Bez váhania ju prijal a o chvíľu sme sa už rútili chodbou. 

Po ceste nám Alexandra dávala potrebné informácie: „Idú sem zo západu, ak budeme dosť rýchli, stihneme pred nimi..." 

„Ujsť?" skočil jej do reči povedomý hlas. 

Len tak-tak sme stihli zabrzdiť. O krk sa mi obtrelo chladné ostrie. Ťažko som preglgla. Pred nami stála Grófka Kasandra so svojimi vojakmi. Angelo tasil meč, no čoskoro aj on mal o krk pritlačenú čepeľ. Alexandre na srdce mieril šíp. 

„Položte zbrane, inak zomriete," zavrčala. 

Nadýchla som sa. Angelo sa pohol, nedbajúc na meč, ktorý mu mohol odseknúť hlavu. V jednom okamihu s Alexandrou rozpútali peklo. Chodba sa premenila na chaos. Niekto ma zozadu drgol. Stratila som rovnováhu a padla do náručia samotnej grófky. Chcela som sa jej vytrhnúť, no pohotovo ma zovrela a pritlačila o krk dýku. Chladný kov sa mi zarezal do kože. Cítila som tenký pramienok krvi stekajúci po krku. Srdce sa mi splašene zatrepotalo v hrudi.

„Položte zbrane, inak zomrie" povedala potichu.                                                                                          Neverila som, že by ju v tom hluku mohli počuť. No o chvíľu sa ozvalo zaštrnganie zbraní o dlažbu. Vojaci okamžite využili príležitosť a začali im vytrhávať zbrane z pošiev. Keď vojak vytiahol poslednú zbraň a hodil ju na zem pred grófku, vedela som, že už nemajú žiadnu. Opovržlivo sa usmiala nad dreveným kolíkom.  

„Ešte stále dúfaš?" spýtala sa s úškrnom.                                                                                                                Hodila ma vojakovi, ktorý ma odzbrojil. Priložili nám ku krku meče a voviedli nás do jedálne. Grófka nespokojne zacmukala, keď si všimla mŕtvolu upíra. 

„Zdá sa, že ničíš vlastný druh, že?" kývla hlavou k Angelovi. Ten sa metal v rukách jedného z temných upírov. 

 „Ako to myslíte? Angelo neničí vlastný druh, to vy!" skríkla som. 

„Ach, moja drahá Lovkyňa. Nikdy by som si o tebe nemyslela, že si taká naivná. Kam sa podelo tvoje brnenie a podrezaný jazyk? Kde si stratila odvahu? Ahá, už tomu rozumiem. To on, že?" namyslene odvetila a znova pohľadom zablúdila k Angelovi. 

„Nikto ti to nepovedal? Upíri vždy začínajú svoje obete ničiť zvnútra" zaškerila sa.                     

Srdce mi bolestivo narážalo do rebier. Hruď mi zaplavil strach a do mysle sa vkradla neistota. 

„Tri rany ťa asi ničomu nenaučili, že? Priveďte ho sem," rozkázala. 

Temný upír vliekol zmietajúceho sa Angela ku Grófke. 

„Teraz ma pozorne sleduj, moja drahá," šepla zlomyseľne. 

„Nevolajte ma moja drahá! Už som vám raz povedala, že sa pred vami neskloním ani teraz, ani zajtra!" skríkla som.

Zúrivo som sa metala, zatiaľ čo som s hrôzou sledovala, ako Grófke jeden z vojakov podal malú fľaštičku. Angelo začal doslova besnieť. Metal sa v upírovom zovretí ako lapené zviera. Na chvíľu som zachytila jeho pohľad. Oči mal rozšírené. Zdalo sa, že zreničky mu prekryli tyrkysové dúhovky. Poznala som ten výraz. Bol to pohľad do kúta zahnaného zvieraťa. Upír ho čapol za vlasy a pretrhol tak náš očný kontakt. Násilím mu zaklonil hlavu. Grófka odskrutkovala fľaštičku a uzáver hodila o podlahu.