Lovkyňa

V náručí snov

Jediné, čo si pamätám z cesty späť do hostinca bolo to, ako som si privolala zbrane, schmatla svoje veci zo skrinky, a ďalej si už spomínam len na cval nocou. Potom mám prázdno. Nepamätám si, ako som sa dostala do dediny, nie to ešte do Hostinca a izby. Zobudila som sa a splašene obzerala okolo seba, kým som nezbadala Horana. 

„Upokoj sa, si v bezpečí. Znova si v Hostinci pri briezke. Zajtra ti všetko porozprávam. Teraz spi. Budem ťa strážiť dovtedy, kým sa nezobudíš a nebudeš dostatočne silná na to, aby si odišla" povedal. Sotva zavrel ústa, znova som zaspala.

Sedela som na lavičke v krásnom parku. Vo vzduchu sa vznášalo svetlo, rovnako, ako v tom predošlom sne. Vzduch voňal malinami, tráva mi príjemne chladila bosé nohy a vietor ma hladkal po koži. Na sebe som mala jemné šaty, ktoré tentokrát vyzerali, akoby ich ušili z listov stromov. Nemali rukávy, žiarili zelenými odtieňmi a voňali ako lúčne kvety. Vlasy mi voľne padali na ramená ako vodopád. Rukami som si ohmatala hlavu. Mala som na nej veniec z lúčnych kvetov. 

„Jasyňa, vybrali ste prekrásne miesto" ozval sa hlas vedľa mňa. 

Strhla som sa a zbadala vedľa seba Alexandru. Gaštanovočervené vlasy jej vo vlnách padali na chrbát. Za pravým uchom mala zastrčenú sedmokrásku. Dlhá ofina jej padala do ľavého oka. Pokožku mala čistú, zdalo sa, že žiari zlatistým svetlom. Na sebe mala šaty z bielych lupeňov, tiež bez rukávov. Na nohách nemala topánky. 

„Prosím?" spýtala som sa zmätene. 

„Viete, teraz sa skutočne rozprávame. Mágia mi umožňuje mnoho vecí, a jednou z nich je návšteva a tvorba snov. Vytvorila som vám sen, kde sa môžeme porozprávať bez toho, aby nás niekto počul. Keď tvoríte sen, musíte si jasne vybaviť osobu, ktorej sa chcete snívať. Potom môžete, ale nemusíte vybrať miesto. Ja som teraz miesto na sen nevyberala. To vy" vysvetľovala. Na chvíľu sa odmlčala a s posvätnou úctou sa pozerala okolo seba. 

„Ale ja toto miesto vidím prvýkrát" namietla som. Alexandra sa na mňa pozrela. 

„Možno sa vám o ňom snívalo niekedy v minulosti, len si to nepamätáte" povedala. 

„Nepredpokladám, že si ma navštívila len tak" nadvihla som obočie, rozhodnutá ďalej nehľadať dôvod, prečo sa mi sníva o tomto mieste a nie o inom. 

„Viete, Pani Mokoša ma požiadala, aby som vám vytvorila sen, kde sa bude môcť s vami porozprávať, a chcela som vám oznámiť, že do Lesa Hmly pôjdem s vami" povedala opatrne. Zamračila som sa. 

„Alexandra, cením si, že by si chcela ísť so mnou do Lesa Hmly, ale bude to priveľmi nebezpečné..." namietla som, no skočila mi do reči: „Ale vy nemáte šancu prejsť Lesom, aj keď máte v sebe mágiu. Na to potrebujete kúzla, teraz vám iné schopnosti nepomôžu." 

Otvorila som ústa, že sa s ňou budem hádať, no potom som ich zavrela. „Asi máš nakoniec pravdu. Môj priateľ Dalimír mi o tom raz hovoril" neochotne som priznala svoj omyl. Alexandre sa očividne uľavilo. Vedela som, že veľmi nerada mi odporuje, no záležalo jej predovšetkým na mojom dobre, preto to občas robila. 

„Prečo sa so mnou chce stretnúť Mokoša?" spýtala som sa na otázku, ktorej odpoveď ma nesmierne zaujímala. Alexandra mi neodpovedala hneď, zdalo sa, že starostlivo v hlave vyberá svoje slová. 

„Pri každom narodení dieťaťa sa naň prídu pozrieť sudičky. Tie mu dajú do vienka nejaké schopnosti aj hrubo načrtnutý osud. No schopnosti, vlastnosti a povahu dieťaťa dokresľujú bohovia, rovnako ako jeho osud. Každý človek by mal kráčať po ceste, ktorú mu bohovia vybrali. Ak sa tak nestane, svet sa môže vykloniť z rovnováhy. Preto tu je Kmínska Kmotra a samotní bohovia" začala pomaly. Na chvíľu sa odmlčala, akoby si ďalšie slová znova potrebovala premyslieť, skôr, než mi ich povie.