Lovkyňa

Noc v tábore

Keď sa zotmelo, našli sme si jedno dobre chránené miesto na nocovanie. Zložili sme z koní postroje a zozbierali drevo na oheň. Začala som stavať z dreva striešku a po očku sledovala Zorana. Pomocou kremeňa som prinútila iskru aby sa zmenila na oheň. Drevo okamžite vzplanulo zlatým plameňom a osvetlilo okolitú krajinu svojím svetlom. Sadla som si k nemu oproti Zoranovi a z brašny vybrala jedlo. Chcela som ponúknuť aj Zorana, ale on už mal vybraté svoje. Kým sme jedli, sledovala som krajinu okolo.

„Je ťažké stať sa lovcom?" prerušil ticho.

„Hm" prežúvala som a sledovala plamene ohňa.

„Záleží podľa toho, ako to vezmeš. Je ťažké zabiť prvého upíra a vytrénovať sa. Ale keď si dostatočne silný a skúsený, je to podľa mňa ako normálne zamestnanie. Problém nastane, keď máš zničiť niekoho, koho si poznal pred tým, ako sa dotyčný stal upírom. Vtedy lovec potrebuje neobyčajne pevnú myseľ a bystré telo. Ako napríklad vtedy, keď som bojovala s tvojím otcom" zamyslene som prehovorila.

„Povedal niečo? Myslím otec" dodal váhavo.

„Áno. Ale nebolo to nič, čo by stálo za to vypočuť si to znova. Jeho myseľ poškvrnila prítomnosť upíra v ňom. Už to nebol tvoj otec. To si musíš zapamätať ako prvé, skôr než všetky pohyby a stratégie, či zásady. Nesmieš sa nechať ovplyvniť jeho zovňajškom. Môže mať telo tvojho priateľa, ale v skutočnosti to už nie je on, len tvor stvorený temnotou a neschopný milovať" naliehavo som vysvetľovala.

„Neboj sa, aj tí najlepší lovci s týmto majú problém. Je to veľmi ťažké" dodala som, keď som videla, ako zmätene sa tvári.

„Aj keď kvôli jeho telu zaváhaš, musíš to takmer hneď napraviť. Aj jedno zaváhanie ťa môže stáť život. Preto musíš byť silnejší než oni. Budeš mať náročný výcvik, presne taký, aký som mala ja s mojimi spoluučňami" snažila som sa mu už teraz vtĺcť do hlavy neodbytné základy nášho remesla.

„Zvládnem to. Musím" prehovoril pevne a zaťal zuby.

„Ak zistíš, že to nie je nič pre teba, som si istá, že si nájdeš iné remeslo" namietla som, odhodlaná, čo najlepšie sa postarať o syna Lorda z Liendursu.

Na moje slová krátko prikývol. Zahľadel sa do tancujúcich plameňov a potom, akoby mu niečo náhle napadlo, zdvihol ku mne pohľad.

„Kedy budem môcť ísť na prvý lov?" spýtal sa.

Nepodarilo sa mu zatajiť akési pochmúrne vzrušenie v jeho hlase. Pozorne som sa zahľadela do jeho očí. Boli zelené, ako tráva pokropená kvapôčkami rosy.

„Záleží podľa toho, ako rýchlo sa začneš učiť. Ako rýchlo si osvojíš naše metódy. Ale mne a mojim spoluučňom to trvalo päť rokov" odpovedala som, uvedomiac si, že mu dávam takmer úplne rovnaké odpovede, ako dával mne môj majster.

„Päť rokov?" neveriacky vytreštil oči.

„Minimálne" prikývla som.

„Ale nesmieš zabudnúť na to, že aj môj otec bol lovec. On ma niečo učil ešte pred tým, než som šla do učenia" pripomenula som mu.

„Ako dlho to podľa vás bude trvať mne?" spýtal sa zamyslene.

„Hm" zamyslene som si pomasírovala bradu.

Pohľadom som prechádzala po jeho tele, hodnotila energiu a výraz jeho tela. Nejakým spôsobom bol stále v strehu, aj keď za sebou nemal takmer žiadny výcvik. Jeho energia kričala, že chce viac. Viac vedomostí, zručností a učenia. Všimla som si jeho ostražitý pohľad, aj jemné, takmer vôbec neviditeľné kruhy pod očami.