Lovkyňa

Prepáč

„Angelo?" ozvala som sa váhavo. Už teraz som ľutovala svoje rozhodnutie ospravedlniť sa. Chcela som sa niekam zahrabať a už odtiaľ nevyjsť. 

„Áno?" spýtal sa s nadvihnutým obočím. „Môžem sa s tebou porozprávať?" spýtala som sa opatrne. 

Angelo sa mierne zamračil. Pohľadom som zaletela ku Alexandre, ktorá prevracala listy v niekoľkých knihách a čítala v nich. Buď hrala, že nás nepočúva, alebo nás naozaj nepočula. Z vlastnej skúsenosti som vedela, že ak niečo čítam, som niekde ďaleko od reálneho sveta. 

„Môžeš" odpovedal Angelo. 

Prekvapene som sa strhla. Tak som sa zamyslela, až som zabudla, že nie som sama. Pomaly som sa pohla preč od Alexandry. Angelo po krátkom váhaní šiel za mnou. Viedla som ho preč z knižnice, až na chodbu. Potichu som zavrela dvere a sadla si na najnižší schod. Angelo zostal stáť. Opieral sa o stenu a zamyslene ma pozoroval. 

„Angelo, chcela by som sa ti ospravedlniť. Prepáč, že som na teba tak vyletela. Nezaslúžil si si to. Teraz sa mi to občas stáva..." zlyhal mi hlas. Angelo nič nehovoril, iba sa na mňa pozeral. 

„Neviem prečo, ale občas sa rýchlo nahnevám. Mrzí ma to, naozaj" zopakovala som a s obavami sledovala Angelovu reakciu. 

Keď sa ticho predlžovalo, začala som si nervózne hrýzť peru. Angelo sa takmer nebadane pohol a potom si sadol vedľa mňa. Sledovala som ho s prudko búšiacim srdcom. 

„Ospravedlnenie sa prijíma. V podstate som ani nemal čo odpúšťať. Máš právo na to, aby si mi položila tie otázky. A máš právo aj na ich odpovede" povedal rozhodne. 

Vydýchla som si. Zdalo sa mi, akoby mi spadol obrovský kameň z hrude. Spolu s odchodom napätia sa vo mne zdvihla nádej. Povie mi to? Tú nádej Angelo vzápätí čiastočne zmaril. 

„No neviem, či si pripravená na to, aby som ti to povedal teraz... Vlastne, musím trochu aj popremýšľať, kto vlastne som... No sľubujem, že ti to poviem, len neviem kedy" pokračoval. 

„To je to až také zložité?" spýtala som sa. Cítila som, ako sa priestor medzi nami vracia späť do normálu. 

Angelo sa potichu zasmial. „Ani nevieš ako" šepol. 

Mierne som sa zamračila pozornejšie sa mu pozrela do tváre. Usmieval sa. 

„Mali by sme ísť. Ak chceš zajtra naozaj vyraziť, mala by si si oddýchnuť" postavil sa a podal mi ruku. Po krátkom váhaní som ju chytila a vytiahol ma na nohy. Aj keď som už nebola v elfskom tele, stále som cítila jeho vôňu škorice. Vyšli sme po schodoch až do kuchyne, potom po ďalších schodoch a zastali pred mojou izbou. 

„Uvidíme sa zajtra?" spýtal sa Angelo. 

„Chystáš sa niekam?" vrátila som mu otázku. Pobavene sa mu zaleskli oči. 

„Áno, mám ešte pár záležitostí, ktoré treba vybaviť... A vravela si, že ty ideš za tým synom lorda" povedal. 

„Tak sa teda uvidíme zajtra" uzavrela som to. 

„Dobrú noc" povedal. Usmiala som sa. 

„Aj tebe" otvorila som dvere a vošla do izby. Chvíľu som pred nimi zostala stáť. Počula som, ako sa jeho kroky vzďaľujú. Potom som si znova ľahla do postele. Čakajúc, kým sa ma zmocnia moje sny, prechádzala som prstami po mojom zlate na bruchu. Sny čoskoro prišli a preniesli ma do nového dňa. 

Ahojte, 

tak je tu znova ďalšia kapitolka (Jééj, nezabudla som na to, že je utorok :)). 

Ako obvykle, dúfam, že sa Vám páči, bola by som rada, ak by ste mi svoje dohady, čo sa podľa Vás malo stať v tejto kapitole, napísali do komentíkov, alebo do osobnej. Skutočne sa to mohlo skončiť rôzne. Bola by som rada, aj keby ste mi napísali Váš názor na Angela, alebo konkrétne na otázku "Kto si?". 

A keďže mám dobrú náladu, a nechce sa mi ísť písať, tak Vám tu pridám aj ďalšiu. 

Vaša kalami147