Lov sa začal. No kto je korisť? Ja, alebo oni?
"Keď som sa v ten večer chystala na lov, nikdy by mi nenapadlo, že sa to skončí úplne inak. Inak, než som očakávala. Nečakala som, že sa všetko zmení. Nečakala som, že jedna naplánovaná vražda zmení cel...
Túto kapitolu venujem mojim úžasným kamarátkam, ktoré mi pomohli a dodali nádej a energiu na ďalšie písanie. Vďaka Vám si rada sadám za notebook a pradiem príbehy mojich hrdinov.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Cválala som na koni. No nebol to Zaf.
Akonáhle som si uvedomila túto skutočnosť, vedela som že sa mi to musí snívať. V živote som nevysadla na iného koňa ako je Zafír.
Cválala som lesom. Na cestu som nevidela, bola hlboká noc.
Cítila som ostrú pachuť strachu. Kôň mal nervy napäté rovnako ako ja. Bála som sa.
Vetvy stromov ma švihali do tváre. Zozadu som počula brechot psov a krik. Niečo mi preletelo popri uchu. Spanikárila som a popchla koňa do slabín aby ešte zrýchlil.
Kôň ma počúvol a o chvíľu sme sa rútili tmou takmer nemožnou rýchlosťou. Koňa som pevne stískala stehnami a prsty som mala prepletené na uzde. Jemne som potiahla pravou rukou a kôň okamžite zbehol z cesty. Hlavou mi prebehli myšlienky ktoré mne nepatrili.
Rýchlo, rýchlo. Už som skoro tam.
Kde? To som netušila.
Ale bol to len priveľmi živý sen.
Kôň vybehol na pole, kde ešte zrýchlil tempo. Znova som za sebou začula krik.
Otočila som sa a zbadala postavy v brnení na koňoch čiernych ako noc. Skoro splývali s tmou naokolo.
Tentoraz ma do tváre švihal vietor. Šepkal mi slová. Vedela som že to je zle. Nemala som ho počuť.
Mala som ujsť kým bol ešte čas, nemala som čakať.
Spoza mrakov vyšiel strieborný mesiac v splne a osvetlil pole. Chcela som trhnúť opratami doprava, tam sa tiahol čierny pás stromov. Les, len tam som sa mohla zbaviť prenasledovateľov. No nemohla som sa pohnúť.
Vtedy som pochopila že nemôžem robiť nič, len sa prizerať.
Také sny som neznášala. Znova okolo mňa niečo presvišťalo a zapichlo sa to do sedla. Šíp. Oni po mne strieľajú. V panike som sa otočila. Boli oveľa bližšie ako pred chvíľou.
Znova som popchla koňa a ten zrýchlil. Začula som niekde pred nami hukot. Voda, rieka. Preblesklo mi hlavou.
Už som vedela prečo ideme tadiaľ. Pole sa zmenilo na lúku. Lúku preťatú riekou. Kôň do nej bez váhania skočil. Oblečenie sa mi nasiaklo vodou, ktorá všade špliechala. Prúd bol silný, ale vedela som že to môj kôň zvládne. Plával zo všetkých síl a ja som sa mu snažila pomáhať.
Cítila som ako kôň stratil pôdu pod nohami, teraz plával. Dúfala som že to zvládne. Moje vnútro vybuchlo od radosti keď sa kôň znova dotkol zeme a začal sa predierať pomedzi vodu. Čoskoro sme dorazili na breh. Nezastavovala som, aj keď som cítila ako ma tečúca voda obrala o silu. Museli sme využiť náskok. Rútili sme sa cez lúku. Na chvíľu som mala pokoj od šípov, aj od kriku. Prešla som pomedzi pás stromov oddeľujúci lúku od poľa.
