Lovkyňa

Ples Grófky Kassandry

Cestou k hradu som napäto vykúkala z okna. 

„Kľud. Ideš sa zabaviť" zamrmlala som si sama pre seba. 

 Sledovala som ako míňame krásne ihličnany lemujúce cestu k hradu. Prešli sme cez vstupnú, umelecky vytvarovanú bránu zo železa. Slúžila skôr na ozdobu, ako na obranu. Cesta bola lemovaná lampášmi, rovnako ako chodníky prepletajúce sa cez záhradu. 

Vozataj otvoril dvere na koči a podal mi ruku. Napäto som ju chytila a dovolila mu pomôcť mi zliezť z koča. Na nádvorí pred hradom vládla slávnostná a uvoľnená nálada. 

Postávali tu hlúčiky ľudí vo všelijakých prepychových šatách. Rôzne sa vítali. Pomedzi ľudí sa prepletali čašníci podávajúci občerstvenie a sluhovia berúci hosťom plášte do šatne. 

Vzduchom sa niesol smiech a uvoľnené rozhovory. Niekde hrala hudba. Zdalo sa že nikto nevníma ťaživé mračná ktoré sa nad nami ticho vznášali. 

Alebo som ich vnímala iba ja? 

Nádvorím sa ozval jasný hlas ktorý nás pozval dnu. 

Hostia sa pomaly vybrali dnu cez veľkú bránu, tentokrát z dreva do veľkej vstupnej haly odkiaľ nás čašníci viedli do tanečnej sály. Bola obrovská, po jej stenách sa tiahlo schodisko vedúce nahor k balkónikom odkiaľ bolo možné sledovať dianie v sále. Veľké okná zdobili červené závesy. Podlaha sa krásne leskla. Strop podopierali stĺpy v dórskom štýle. Zo stropu viseli krásne, veľké kryštálové lustre ktoré osvetľovali celú sálu. V rohu bolo mierne vyvýšené pódium na ktorom už hrala kapela. Husle, klavír, trúbka, bubon a speváčka. Boli tu aj stoly s občerstvením. 

Prvé páry tanečníkov sa púšťali do tanca. Ja som sa utiahla trošku ďalej a kmitala som očami sem a ta. Skôr než som si uvedomila čo robím som mala spočítané všetky východy, všetky stráže a neviem čo ešte. Keď som si uvedomila čo robím, prikázala som si uvoľniť sa. 

„Som rada že ste nakoniec prišli" ozval sa vedľa mňa neznámi hlas. 

Kútikom oka som zahliadla ženu. Bledá, blonďavé vlasy v zložitom drdole, jedovato zelené oči, fialovo zlaté šaty. 

„Poznáme sa?" spýtala som sa čo najpokojnejšie a hlavou som naznačila úklon. 

„Isteže nie" úlisne sa usmiala. 

Odolala som pokušeniu pretočiť očami a ísť sa niekde zašiť. Keď ma tu grófka Kassandra pozvala, hneď mi bolo jasné že to nie je kvôli mojej spoločnosti. Bolo kvôli mojim schopnostiam.  

„Aspoň nie priamo" dodala so zákerným úsmevom. Nadvihla som obočie. 

„Smiem vedieť vaše meno? Som si istá že potom mi bude hneď všetko jasnejšie" podarilo sa mi vysúkať zo seba vetu dokonalým nezúčastneným tónom. 

„Som..." začala s dokonalým klipnutím očí. 

A ja som vtedy zistila, odkiaľ ju poznám. Tie oči, blonďavé vlasy... malo mi to hneď dôjsť. 

„Ako sa má Adam?" spýtala som sa na jej bratranca. 

„Žije" mykla plecom. Tentokrát som to prevrátenie očami neudržala. 

„To mi je jasné" zavrčala som. 

„O dva dni je pohreb" oznámila mi dokonale znudeným tónom. 

„To nestihnem" vyvalila som oči. Kvetava prekvapene zdvihla obočie. 

„A smiem vedieť čo také dôležité máš na práci?" Jej otázka u mňa vyvolala priam búrkové zamračenie.