Lovkyňa

Vidina a preoblečenie

„Vyzerám smiešne" sťažovala som sa Alexandre.

Stála som v šatníku a pozerala sa na svoj odraz v zrkadle. Miesto toho, aby som sa obliekla ako lovec, Alexandra ma zaodela do nepraktického a vôbec, príšerného oblečenia. Mala som na sebe tenké nohavice zo zvláštnej kože, ktoré Alexandra niekde vyhrabala, sivú košeľu, vysoké hnedé čižmy a na nohaviciach ešte tmavozelenú sukňu dlhú až po členky. Na košeli som mala čiernu vestu z nahrubo opracovanej kože. Alexandra mi práve zapletala vlasy do dvoch uberaných vrkočov.

„Ale je to súčasť prestrojenia" odpovedala Alexandra.

Nahnevane som si vzdychla.

„Ale tvár mi bude aj tak vidno, tak prečo sa musím obliekať takto? Vyzerám akoby som šla na maškarný ples, alebo akoby som zbrane videla pred desiatimi rokmi" zavrčala som.

„Ja viem. A o to práve ide, pani. Každý, kto vás pozná, vie, že vy by ste si toto neobliekli. A ten, čo vás nepozná, sa na vás ani nepozrie" upokojovala ma Alexandra.

Zamračila som sa, zamýšľajúc sa nad tým, čo povedala.

„Niečo na tom bude" poznamenala som.

Keď som sa prezliekala do týchto šiat, Alexandra videla moje zlato. Bola som jej vďačná za to, že mi sľúbila svoju podporu. Už viackrát mi dokázala, že jej sa dá veriť, a preto som moje oblečenie nechala na ňu. Sledovala som ako Alexandra doplietla moje vrkoče a odišla sa prehrabávať do skrine. Medzitým som zobrala zbrane zo stojanov a vyskúšala ich ostrie. Dve dýky, moju a tú od Rodana som si pripevnila na stehná. Tri nože som si zastrčila do čižiem a na opasok si pripevnila jednej lovecký nôž. Meče som si plánovala vložiť do sedlovej tašky spolu s ostatnými zbraňami a batožinou.

„Alexandra?" spýtala som sa jej ponad plece.

„Áno?" prišla ku mne so zelenou šatkou v rukách.

Skôr, než som stihla protestovať, uviazala mi ju okolo hlavy. Chcela som niečo namietnuť, no keď som sa pozrela na svoj odraz do zrkadla, zistila som, že sa na seba takmer vôbec nepodobám. Možno to bolo aj vďaka popolu, ktorý som si votrela do pokožky, a tak vyzerala tmavšia, alebo naozaj vďaka tej šatke, vyzerala som ako niekto úplne iný. Alexandra sa na mňa spýtavo pozrela a ja som si uvedomila, že som jej to vlastne ešte chcela povedať.

„Podržíš, prosím?" spýtala som sa a podala jej zbrane.

Prikývla a vzala si ich. S Alexandrou za pätami som vyšla von zo skrine a zavrela jej dvere. Prišla som k stolíku a z jednej zásuvky vybrala knihu, ktorú som vyniesla z hrobky mojich predkov. Ráno som ju skúmala a dospela som k záveru, že ak bude niekto, kto z nej bude môcť niečo vyčítať, bude to práve Alexandra. Prišla som k nej s knihou v rukách a kývla hlavou ku kreslu. Alexandra položila zbrane na stolček a nazrela mi ponad plece. Ja som si sadla do kresla a položila si knihu na kolená. Otvorila som ju a odhalila prázdne strany.

„Túto knihu som vybrala z hrobky mojich predkov. Nevidím v nej žiadne písmená. No cítim, niečo mi radí, aby som ju dala tebe. Možno z nej budeš vedieť niečo vyčítať, aj keď ja vidím len prázdne strany" povedala som a pozrela sa na ňu. S vytreštenými očami sa pozerala striedavo na mňa a na knihu.

„Takže to viete. Keď to viete, prečo ste ma nevyhodili?" vzdychla si a odstúpila odo mňa.

„Čo viem? Prečo by som ťa mala vyhodiť?" spýtala som sa prekvapene.

Alexandra si pozrela na ruky.

„Dávate mi knihu vašich predkov, v ktorej vy nevidíte písmena a myslíte si, že ja ich uvidím" povedala potichu. Jej slová ma zarazili.