Lovkyňa

Hádka

O chvíľu som naozaj stála v kuchyni vyzbrojená sviečkami a obutá v čižmách. Na seba som si hodila len rozopnutú vestu. 

„Môžeme" vyhlásila som. 

Angelo aj Alexandra vstali a spoločne sme prišli ku kobercu. S Alexandrou sme si kľakli a odhrnuli ho. Keď som otvorila poklop, Angelo sa len užasnuto usmieval. 

„Toto si nečakal, že nie?" zasmiala som sa. 

„Nie" pomaly pokrútil hlavou. 

Položila som sviečky vedľa poklopu a spustila nohy dnu. Nejakým zázrakom sa mi podarilo zliezť dole po priečkach rebríka. Nohami som sa dotkla drevenej podlahy. Alexandra mi zhora podala sviečky. Vzala som si ich a sledovala, ako dnu zlieza Angelo. Nohami sa dotkol zeme tak ako ja, potichu ako mačka.  

„Páni" zamrmlal. Obzeral sa okolo seba. Potom váhavo prišiel ku kamennej stene a dotkol sa jej. Dlaňou po nej prešiel až k najbližšiemu gobelínu. 

„Ako to, že tu tie sviečky svietia?" spýtal sa. 

„Čary" usmiala som sa. Prekvapilo ma, že chodba na mňa prestala pôsobiť ponurým dojmom. Netušila som prečo, ale tak to jednoducho bolo. Možno preto, že som nebola sama, alebo preto, že som sa nachádzala v elfskej podobe, či dokonca možno som za to vďačila zlatu na mojej koži. Podvedome som sa ho dotkla. Aj cez látku nočnej košele som jasne cítila jeho povrch. Zdalo sa mi, že tlmene pulzuje, ako srdce. Po chrbte mi prebehli zimomriavky a rýchlo som ruku zložila z brucha. Ozvalo sa tlmené zabuchnutie. Prekvapene som poskočila a hľadala zdroj zvuku. Zbadala som Alexandru, ako zlieza z rebríka. Vzdychla som si a prehrabla si vlasy. 

„Poďme" zamrmlala som. Angelo krátko prikývol a spolu sme prechádzali chodbou. Angelo bol priam unesený z gobelínov visiacich po stenách. 

„Tie gobelíny sú neuveriteľne staré" zamrmlal, keď sme míňali jeden s obrázkom nejakej sochy zo zlata s ľuďmi okolo nej. Zastavila som sa pri ňom a s Angelom sme naň upierali svoje oči. Pomaly som natiahla k nemu ruku. Zdalo sa, že ľudia tú sochu uctievajú. Prešla som prstami po jeho povrchu. Akoby sa vlnil, tak ako sa vlní voda, keď po nej prejdete rukou. Akoby žil vlastným životom. 

„Cítiš to?" spýtal sa pošepky Angelo. Pomaly som prikývla. Otočila som hlavu a s prekvapením som zistila, že stojí vedľa mňa a tiež má ruku na gobelíne. 

„Je to mágia" zamrmlala som. Prikývol. Krátko sa pozrel na gobelín a rukou prešiel po oblohe, čo bola na ňom vyšitá. Otvoril ústa, aby niečo povedal, ale prerušila ho Alexandra. 

„Tak idete?" spýtala sa. Obaja sme sa pozreli za jej hlasom. Bola niekoľko krokov pred nami. Stála pri dverách vedúcich k schodisku. Zložila som ruku z tajomnej látky gobelínu a nasledovala  ju dole po schodoch. Periférne som registrovala Angela. Prechádzal si rukou po obväze na hlave. 

„Ešte ťa to bolí?" spýtala som sa ho, spomenúc si na okamih, keď narazil do stromu. 

„Nie" povedal zamyslene. Prešli sme cez dvere. Počkala som, kým ich Angelo zavrie a potom sme bok po boku zišli dole po schodoch. Alexandru som nevidela, ale počula som jej kroky dole pod nami na schodoch. 

„Jasyňa, ešte som sa ti nepoďakoval za to, že si ma zachránila vtedy v lese. Že si ma tam nenechala" povedal Angelo potichu. Prekvapene som sa mu pozrela do očí. Skrývali sa v tieni, pretože tu na schodoch veľa svetla nebolo. Vládlo tu temné a zlovestné šero. 

„To je v poriadku. Ty by si to urobil tiež" bez váhania som odpovedala a schádzala ďalej po schodoch. Angelo ma dobehol a chytil za lakeť. Prekvapene som zastala a otočila sa s mierne nadvihnutým obočím.