Lovkyňa

Sen

Túto kapitolu by som rada venovala svojmu dedkovi, aj napriek tomu, že si toto asi neprečítaš. Viem, že nemáš wattpad. Neviem slovami opísať, čo pre mňa znamená, že si čítaš moju knihu a nové kapitoly. Ďakujem ti.

Po chvíli cesty sa mi z pravidelného kolísania sedla začali zatvárať oči. Ani nevediac ako, zaspala som. Jediné, čo som stihla pred ponorením do ríše snov bolo to, že som si pomyslela: Nechcem žiadne sny. Samozrejme, niečo sa mi muselo snívať.

Ocitla som sa v nejakej miestnosti. Mala tvar kruhu a bola celá z kameňa. Na podlahe boli vyryté ornamenty v tvare kruhu. Miestnosť zalievali tlmeným, modrastým svetlom. Po stenách sa tiahol brečtan. Na strope viselo Slnko. Teda, aspoň som si myslela, že je to Slnko. Okolo neho pobehovali nejaké zvláštne guličky. Chvíľu som ich zaujato sledovala, kým som si uvedomila, že v miestnosti nie som sama. Oproti mne stál kamenný trón, napoly zahalený tieňom, čo bol zrejme dôvod, prečo som si ho nevšimla. 

Na ňom sedela postava zahalená v nepreniknuteľnom tieni. Okolo mňa sa odrazu objavili postavy. Stáli presne na úrovni vonkajšieho modrého kruhu. 

Všimla som si ženu s korunou z listov a plodov namiesto vlasov odetej v jednoduchých, bielych šatách. Uvedomila som si, že takto si my ľudia predstavujeme bohyňu Vesnu, pani jari. 

Vedľa nej stála škaredá žena odetá v sivom. Sálal z nej chlad. Bola to Morena. Zbadala som tam aj boha pastierov, Velesa. Mal oblečenú typickú vestu a voľné nohavice s krpcami. V ruke držal, samozrejme, pastiersku palicu. 

Zdalo sa mi, že som zahliadla na tróne sedieť Svarožiča, ale nebola som si istá. Všimla som si, že bohovia sa na niečo pozerajú. Postavila som sa medzi Vesnu a Velesa, a spolu s nimi sa pozerala na okrúhlu plochu. 

Bola na nej akási vyrezávaná zo skla mapa. Názvy nad ňou poletovali. Boli tam znázornené zvieratá, dediny a ľudia. Rieky sa hýbali rovnako ako korene stromov a ľudia so zvieratami. Sklo bolo podsvietené zelenou farbou. 

„Daj to bližšie, Savrožič. Chceme ju poriadne vidieť" posťažoval sa Veles stojaci vedľa mňa. Zdalo sa, že všetci bohovia čakali, kým sa na to spýta, všetci totiž svorne zdvihli zrak k trónu na ktorom sedel Svarožič. Bola som rada, že jeho tvár zakrýva tieň, lebo podľa legiend, pohľad na jeho tvár bol taký strašný, až človek mohol skamenieť. Nehovoriac o tom, že mal údajne veľa nosov, očí a uší. Z trónu sa ozvalo zabručanie. 

Po chvíli sa obraz na mape priblížil. Teraz zobrazoval len jednu lúku, možno pole, a koňa cválajúceho po nej. Sedeli na ňom dvaja ľudia. Jeden muž, ten sedel vpredu, a žena sediaca za ním. 

Morena niečo zahundrala a mapa sa zmenila. Vystúpila z nej akoby kolmá stena a rozprestrela sa všade okolo nás. Odrazu sme akoby všetci, ja aj bohovia, leteli popri dvojici cválajúcej na koni. Noc bola tmavá a pokojná. Keď som sa pozornejšie zahľadela na jazdcov, spoznala som na koňovi seba a Angela. 

Zamrazilo ma. Sedela som za Angelom a opierala sa oň. Oči som mala zavreté a zdalo sa, akoby a mi niečo snívalo. Skôr, než som si stihla obzrieť samú seba v spánku, zafúkal vietor a ocitla som sa päť v sieni bohov. 

„Ale no ták" posťažovala sa tentokrát Morena. 

„To sa musíme dívať na nich takto?" podráždene sa spýtala Mokoše, pani zeme. 

Och. Pani zeme. To bola ona. Tá žena na lúke s vidinou. 

Dúfala som, že sa mýlim. Žena oslovená Morenou zdvihla hlavu. Mala rovnaké blonďavé, takmer biele vlasy ako vtedy, ibaže teraz mala okolo hlavy čelenku z kvetov. Zdalo sa, že jej rovnako ako Vesne vyrastajú z hlavy. Na sebe mala krásne zelené šaty na ktorých bola krajina s lesmi krásne povyšívaná. Mala jasné modré oči. Nad Morenou len prevrátila oči.