Lovkyňa

Jazierko a vodopád

Zafíra poháňal vietor a tak som sa nemusela obávať že nás vojaci dobehnú. Po vybuchnutí mojej mágie, prebdetej noci a dvoch rán som si potrebovala oddýchnuť. Preto sme zišli z cesty. 

Cválali sme krížom cez lúku míňajúc pastiera s ovcami. Jeho pes nás chvíľu sprevádzal. Prešli sme cez lúku do lesa. V ňom som spomalila do mierneho cvalu. 

Chládok lesa nás objal rovnako ako jeho ticho. Koruny stromov sa nad nami spájali a vytvárali tak nepreniknuteľnú strechu. Vo vzduchu sa vznášal spev vtákov a bzučanie hmyzu. Prešla som okolo malej čistinky ku skalám. Rástol na nich brečtan a vyzeral ako stena. Zišla som zo Zafíra dole. Podlomili sa mi nohy. Zohla som sa a zobula si lodičky. Boli poriadne zničené. Nohy sa mi zaborili do mäkkého, chladného koberca trávy. S ľútosťou som lodičky zastrčila do sedlovej brašny. Vzala som do rúk Zafírove opraty a prešla som cez záclonu z brečtanu do malej jaskynky. 

Aj v nej bola na zemi tráva. Brečtan po mne skĺzol späť na svoje miesto. Zafír tlmene zaerdžal. 

„Pššššt" tíšila som ho. Vedela som že sa mu ten pocit skĺznutia brečtanu po tele nepáči. Viedla som ho ďalej cez jaskynku na veľkú lúku. Okolo lúky sa týčili vysoké skaliská chrániace ju zo všetkých strán. Jediný vchod do kotliny bol cez jaskynku ktorou sme práve prišli. Do kotliny padal vodopád. Preto na jednej strane kotliny bolo jazero s krištáľovou vodou a na druhej s lúkou. Na skaliskách hore rástli stromy, pravdepodobne tam bol les. Na tvári sa mi aj napriek únave rozhostil úsmev.

 „Tak poď" zamrmlala som Zafírovi. Odviedla som ho k osamelému kameňu pri jazeru. Nohy sa mi zabárali nie do trávy, ale do malých kamienkov. Tu som zložila zo Zafíra uzdu, sedlo a sedlové brašny. 

„Choď si oddýchnuť" šepla som mu do ucha. Keď radostne zafŕkal, pohladila som ho po hebučkom ňufáčiku. 

„Ale nie že ti budem znova vyberať z hrivy a chvosta vetvičky" pohrozila som mu. Radostne do mňa drgol a odbehol. 

S úsmevom na tvári som sledovala ako skacká po tráve. Opatrne sa priblížil k vode. Zastal tesne na jej okraji. Načiahol k nej svoj nos, pravdepodobne zisťoval ako vonia. Následne keď si na nej nič divné nevšimol, skúmavo kopol kopytom do vody. Do vzduchu sa vzniesla spŕška vody. Zafír poplašene zaerdžal a odbehol od nej preč aby do nej vzápätí vbehol. Kotlinou sa rozľahol môj smiech. Pokrútila som hlavou nad Zafírovím správaním. Vybalila som z brašien jedlo, oblečenie a zbrane s liečivými bylinkami a obväzmi. Opatrne som zvliekla zo seba šaty. 

Keď sa mi látka šmykla po tetovaní, sykla som od bolesti. Šaty padli na zem. Prstami som si prešla po tetovaní. Koža okolo neho bola červená. Zatiaľ tam nebolo zlato. Uľahčene som si vydýchla. Obliekla som si čistú spodnú bielizeň a voľnú košeľu. Z vlasov som opatrne vyplietla ozdoby ktoré sa tam počas divokej noci udržali. Šaty spolu s kolíkom a ozdobami som vložila do brašny. Na krku som si nechala len náhrdelník s rubínovým kvetom. Sadla som si na kameň a pustila sa do jedla. Chrúmala som kyslé jablko ktoré som zajedala hrudkou syra a krajcom chleba. Ohryzok som hodila do trávy. Zafír okamžite vybehol z vody. Vrátil sa na to miesto kde ohryzok spadol, sklonil k nemu hlavu a vyčítavo sa na mňa pozrel. Vyčarila som preň svoj najkrajší úsmev. 

„Smola!" zakričala som. Zafír podráždene zafŕkal. Začala som sa smiať. 

„Tak tu máš ty potvorka!" podarilo sa mi povedať medzi záchvatmi smiechu a hodila som mu jablko. Hneď ho zjedol a prišiel ku mne žobrať ďalšie. 

„Už nemám" povedala som keď do mňa začal drgať hlavou. 

„Naozaj! Už dosť!" kričala som medzi smiechom. Kuchárka nám naozaj zabalila iba dve. Po chvíli si Zafír odfrkol a išiel sa váľať do trávy. Zasmiala som sa nad ním. Opatrne som zliezla z kameňa a prišla na breh jazera. Nohy som nedôverčivo namočila do vody zisťujúc jej teplotu. Niekto do mňa zozadu strčil a poslal ma do nej celú. Ešteže bola teplá. Otočila som sa na svojho útočníka a zbadala Zafíra. Aj by som sa neho hnevala, ale on na mňa uprel tie svoje roztomilé hnedé oči a všetok hnev zmizol. Keď som už bola v jazere, umyla som si vlasy a tvár. Vo vode sa tiahli červené nitky. 

Zarazene som sa začala obzerať. Ako blesk som vybehla z vody ku kameňu. Schmatla som obväz a priložila si ho ku tvári. Keď som ho odtiahla, bol na ňom krvavý fľak. Rukou som si nahmatala ranu na sánke spôsobenú Koceľovou železnou rukavicou. Znova som si na ranu priložila obväz. Chvíľu som ho tam držala. Snažila som sa tak zastaviť tečúcu krv. Po chvíľke márneho preväzovania, zamotávania obväzu som si ho tam pripevnila. Ústa som si prikryla šatkou aby nebolo vidno obväz. Po Koceľovej ruke som mala ranu aj na bruchu pri tetovaní. Začala sa mi na nej tvoriť modrá modrina. Bolela pri každom nádychu. Dúfala som že nemám zlomené rebro alebo nejaké vnútorné zranenie. Obliekla som si kožené nohavice a čižmy. Pripevnila som si na nohu pošvu s dýkou od Rodana, na opasok nôž a kolík. Na zem pri skale som rozprestrela plášť a ľahla si naň. Do ruky som chytila hrušku meča a pritúlila sa k jeho čepeli zabalenej v pošve. Schúlila som sa do klbka a nohy som si prikryla rohom plášťa. Zavrela som oči prenechajúc moju ochranu Zafírovi. Vedel že keď sa slnko začne blížiť k obzoru, má ma zobudiť.

S trhnutímsom sa zobudila. Ruku som mala stále položenú na hruške meča. Pozrela som sa naoblohu modrú ako nezábudky. Otočila som hlavu a uvidela Zafíra ležiacehovedľa mňa. Ospalo som sa naň usmiala a pohladila ho po ňufáčiku. Natiahlasom nohy a zívla si. 

V príjemnom tichu sa odrazu ozvali hlasy. Zafírsa napol. Keďže Zafír ležal medzi mnou a vchodom, nevidela som kto tam je.Za chrbtom som mala skalu a z druhej strany jazero. V ruke sompevne zovrela rukoväť meča a nehlučne ho vytiahla z pošvy. Plášť somna seba rovnako nehlučne navliekla v stotine sekundy. Pošvu na meč som sipripevnila na chrbát čo bolo trocha obťažné, keďže som to musela spraviť takaby si ma prichádzajúci nevšimol. 

„Také krásne počasie!" doniesol ku mne vánokslová prichádzajúcich. 

„Ty mi čítaš myšlienky!" pridal sa ďalší, rozhodneženský hlas. 

„Pozri na toho koňa. Toho som tu pred tým nevidel" ozval sa znovaprvý hlas.

 Keďže dotyčný povedal nevidel,išlo o muža. Už som nemohla ďalej čakať. Vyskočila som spoza Zafíras vytaseným mečom. Žena vykríkla. Muž sa pred ňu ochranársky postavil. 

„Kto ste?!" spýtala som sa výhražne s vytaseným mečom. Keďže som malašatku cez ústa, môj hlas znel tak... No, divne. Teraz keď nepohnute stáli predo mnou, mohlasom si ich poriadne pozrieť. 

Boli to zrejme nejaký farmári. Žena mala dlhéblonďavé vlasy zapletené vo vrkoči. Obaja boli mierne opálení. Muž mal ryšavékrátke vlasy a obaja mali hnedé oči. Boli oblečení v šatách svetlýchfarieb. Žena držala v rukách košík. 

„Kto ste?!" zopakovala som otázku keďani jeden z nich neodpovedal. Obaja boli ticho. Ich oči preskakovali medzimojím mečom a tvárou napoly prikrytou šatkou. 

„Ste zbojník?" spýtal samuž. 

„To zistíte keď mi nepoviete vaše mená a čo tu robíte" tvrdo somodpovedala. Žena na mňa vytriešťala orieškovo hnedé oči. 

„Tak bude to?"netrpezlivo som sa spýtala. 

„Keď mi neodpoviete, nebudem vedieť či ste pre mňahrozba a či sa vás mám zbaviť" vyslovila som túto vetu dúfajúc že dosiahnesvoj účinok. 

„My sme farmári z dediny Mliečka. Prišli sme sa tu prejsťa natrhať nejaké byliny na čaj. Moje meno je Braniš a toto je mojažena" odpovedal muž. 

Zamračila som sa. Ak hovoril pravdu, nepredstavovali premňa riziko. 

„Dobre. Ja nie som zbojník" odvetila som a zastrčila meč dopošvy na chrbte. Otočila som saa začala sedlať Zafíra. Vyhupla som sa mu na chrbát. 

„Hej! Kto ste?!"spýtala sa ma mierne panicky farmárova žena. Pod šatkou som sa usmiala. 

„Nepodstatné. Volajte ma ako chcete" odvetila som jej pred tým než som popchlaZafíra. Cvalom sme vybehli z jaskyne cez brečtan. 

 „To vážne vyzerám na zbojníka?" zamrmlala somdo ucha Zafírovi.