Lovkyňa

Nočný boj

Popoludnie sa o chvíľu prehuplo do večera. 

Cestou som zjedla krajec chleba a vypila takmer všetku vodu. Vedela som, že to bolo neopatrné, ale túžba po vode a jedle zvíťazila nad inštinktmi bojovníka. Viedla som nás presne podľa plánu, po vedľajších cestách. Veľa ľudí sme nestretli. Tí, ktorí nám občas šli oproti sa na mňa vydesene pozreli, čosi si zamrmlali a sklopili oči. Opatrne prešli okolo nás, a potom ešte zrýchlili. Po tom, čo jedna žena s kozou ukázala na mňa, rýchlo sa otočila, skríkla a utiekla preč, bez kozy, ma napadlo skontrolovať svoju podobu. Chytila som si ucho, a zistila, že som celý čas šla vo svojej elfskej podobe. Zahrešila som. 

Nervózne som pohľadom prešla po krajine okolo mňa. V diaľke, na severe, bolo vidno bledé pohorie. Bola to jedna z pých našej krajiny, Tatry. Vždy som tam chcela ísť, ale nikdy som sa tam nedostala. Naopak, na pravej strane som mala lúky a polia. Na obzore bolo vidno tmavý pás lesa. 

Práve som odbočila z vychodenej cesty na lúku, cez ktorú som sa chcela dostať k lesu. Tráva tu bola malá, akoby tu pred chvíľou prešiel pastier s ovcami a tie by ju spásli. Ako sa deň chýlil ku koncu, začalo sa ochladzovať. Z brašny som vytiahla svoj potrhaný plášť a prevesila si ho cez plecia. Nebolo to nejaké extra oteplenie, ale bolo to lepšie ako nič. Spolu s blížiacim sa západom Slnka stúpal nielen chlad, ktorý sa mi šíril po tele, ale aj únava, ktorá sa ma čoraz viac zmocňovala. Unavene som zívla a popchla Zafíra do cvalu, nech sa trochu preberiem. Zafír zaerdžal a okamžite sme vyrazili po lúke. Rozpustené vlasy za mnou viali a vietor sa s nimi hral.

S trhnutím som sa zobudila. Vystrašene som sa v sedle vyrovnala, rukou chytila Angela za bok a pozrela sa okolo seba. Bola tma, šli sme po nejakom poli na kraji lesa. Obzerala som sa a s uľahčením zistila, že Angelov kôň ide stále vedľa nás. 

„Ako som mohla zaspať" zamrmlala som si pre seba. 

Asi som sa mala poďakovať bohom, že sa nám nič nestalo. Mohli nás totiž napadnúť bludičky, upíry, vlkolaci, a dokonca aj zbojníci. Pozrela som sa na oblohu. Podľa polohy hviezd som zistila, že sme sa ani trochu neodchýlili od smeru. Potľapkala som Zafíra po krku. 

„Super, kamoš" šepla som do tmy. 

Ako odpoveď sa mi ozvalo upokojujúce zaerdžanie. Zhlboka som sa nadýchla. Vďaka mojim rozšíreným zmyslom som si všimla, že som ešte stále v elfskej podobe. Prevrátila som očami. To sa teraz budem stále meniť?! 

Zafír zafŕkal. 

„To nič. Len moje rozbúrené myšlienky" šepla som mu a upokojujúco ho potľapkala po ramene. 

Zafír už odjakživa vedel celkom presne vycítiť moje emócie. Keď boli záporné, ako napríklad teraz, začínalo ho to rozptyľovať a hnevať. 

„Už som pokojná" dodala som s úsmevom na perách. 

Rozhodla som sa dať prednosť užívaniu si prostredia, miesto zožierania sa zlosťou. Zhlboka som sa nadýchla. Do pľúc mi prúdil čerstvý, trochu chladný nočný vzduch. Hviezdy na oblohe jasne svietili. Lúku zalievalo mesačné svetlo. Náhle som sa zamračila, niečo som si uvedomila. Rýchlo som zdvihla hlavu k oblohe a ešte raz som sa na ňu poriadne zadívala. 

Ako som si to mohla nevšimnúť?! Bohovia moji! Ako som mohla prehliadnuť taký skvost nočnej oblohy?! Veď Mesiac bol dnes v noci v splne! 

Ako na potvrdenie týchto slov sa z lesa po mojej ľavici ozvalo zavytie vlka. Kone zastali a zastrihali ušami. Vďaka mojim elfským očiam som dokázala preniknúť aj niekoľko krokov do tajomného lesa. Jastrila som nimi v tme, striehnuc na hocijaký pohyb.