Lovkyňa

Cesta do Cassiesy

Túto kapitolu venujem @Veron003, ktorá mi pomohla so "žbilkom". Ďakujem Ti za Tvoje priateľstvo.

Po tom, čo som sa vrátila z podzemia som sa cítila neuveriteľne unavená. Akoby zo mňa niekto vysal všetku energiu. Donútila som sa upratať svoju zbroj a zbrane zo včera. Šaty, topánky a ozdoby už niekto odložil. Všetko som robila pomalým tempom. Prsty som mala nemotorné, akoby skrehnuté. Nakoniec keď bolo všetko hotové, môj pohľad pritiahla posteľ. Ani neviem ako, ale odrazu som skopla z nôh čižmy a zaspala.

S trhnutím som sa zobudila. Pretrela som si tvár a posadila sa. Uši som napínala, aby som zachytila zvuk, čo ma zobudil. Znova zavŕzgala podlaha. Opatrne som si ľahla, z pošvy zavesenej na opasku vytiahla dýku (ja som zaspala so zbraňami?), ľahla si na brucho, priblížila sa k zastretému baldachýnu. Nepozorovane som odkryla malilinký kúsok. Chvíľu trvalo, kým si moje oči zvykli na tmu. Pohľadom som skontrolovala izbu. Nikde nikto. Z opaska som vytiahla ďalšiu dýku. Opatrne som vykĺzla von z postele. Bosými nohami som sa dotkla koberca. S nervami napätými ako struny som prezrela celú izbu, šatník a kúpeľňu. 

„Máš veľmi napäté nervy" zamrmlala som a zasunula dýky do pošiev. 

Ľahla som si na posteľ a chcela som zaspať. Chvíľu som sa prehadzovala, ale potom som vstala. Zobrala som sviečku a zapálila ju. Vyšla som z izby na tichú chodbu. 

Podvedome som vošla do izby, v ktorej som nebola snáď celú večnosť. Sviečku som položila na stôl. Trochu som od nej ustúpila a nechala som ju nech osvetlí izbu. Bola zariadená v zelených odtieňoch. Veľký krb, skriňa, posteľ s baldachýnom, stôl, stolička, koberec. Prišla som ku stolu a len tak zo zvedavosti otvorila zásuvku. Čakala som že bude prázdna, veď tu skoro vôbec nebol a pred cestou si určite zbalil svoje veci. Bol tam hrubý skicár. Zadržala som dych a opatrne ho vybrala. 

Na obálke bol presný náčrt môjho tetovania. Ako si ho mohol tak presne zapamätať? Otvorila som ho na prvej strane. Bol tam náčrt nášho dvora. Na ďalších stranách boli skice krajín, panorám a rôznych budov. Vedela som že si kreslí skice z ciest. Ako som listovala ďalej, obrázky boli stále temnejšie. Strach, biedu a bolesť Patrik dokonale zachytával na svojich výtvoroch. Na konci bol obrázok ženy v podobných šatách ako mi daroval. Keď som sa pozornejšie naň zadívala, zistila som že som to... Ja. Do očí mi vbehli slzy a kvapli na dokonalý náčrt. So srdcom v hrdle som otočila na ďalšiu stranu. Znova skica a ďalšie kvapky sĺz. Chodba a ja ako sa ňou zakrádam s kolíkom a kladivom v rukách. Na poslednej boli akoby narýchlo načarbané slová:

Musel som odísť. Prepáč. Snáď to raz pochopíš a odpustíš mi. Dúfam, že po prezretí týchto kresieb aspoň z časti pochopíš, čo to pre mňa znamená. Nechaj si ich, Sú Tvoje.

Patrik

Roztrasene som sa nadýchla. Skicár som položila do zásuvky ktorú som zasunula. Už dosť, už dosť. Prosila som. Z očí sa mi slzy prudko rinuli. Sadla som si na gauč a pozerala do steny. Niekto zrejme vyslišal moje slová, lebo nasledujúce dni zbehli veľmi rýchlo. Upadla som do akéhosi tranzu v ktorom som nič nevnímala. 

Stále sa mi vracali tie isté obrazy: Anna ležiaca na zemi. Patrik vychádzajúci z miestnosti. Otec miznúci v temnote. 

Asi som chvíľami aj zaspala, lebo zrazu som sa strhla a otvorila oči. Zistila som že mnou Alexandra trasie. 

„Nikde som vás nemohla nájsť...Mysleli sme si že ste ušli preč... Musíte niečo zjesť. Celé dni ste nič nejedli" povedala a jasne na nej bolo vidno že jej obavy neboli predstierané.