Lovkyňa

Temné čary

Prudko som sa nadýchla. Zhlboka som nasávala vzduch do vyprahnutých pľúc. Roztrasene som sa oprela o kolená. Do úst mi vstúpila žlč. Pevne som stisla pery, pokúšajúc sa ovládnuť triašku. Zdalo sa mi, že mám telo z rôsolu. Možno to bolo preto, že pred chvíľu som plávala vzduchom a unášal ma vietor. A možno nám Prelesta naozaj primiešala do nápoja nejaký jed.

„Si v poriadku?" ozval sa Angelo. Pomaly som zdvihla hlavu. Stál predo mnou. V tvári bol trochu zelený, podľa čoho som uhádla, že ani on nie je úplne v poriadku. 

 „Asi áno. No ak to bol jed, tak prídem za ňou ako mŕtvola a zabijem ju," zamrmlala som. Utrela som si ústa a postavila sa. Boli sme na okraji akejsi dedinky. Alexandra stála neďaleko od nás. Obaja sme sa postavili po jej boku. 

 „Alexandra?" spýtala som sa. 

 „Sme tu," šepla.

Zamračila som sa a sledovala jej pohľad. Pozerala sa na dom z bielych tehál. Na obyčajný vidiecky dom bol malý. Príliš malý. Okolo pozemku Anninho vraha sa tiahol vysoký kovový múr. Za ním sa rozliehala spustnutá záhrada, ponad ktorú sa na nás pozeral jeho dom. Mal niekoľko vysokých veží a dve krídla. 

 „Vyzerá to ako menšie panstvo," poznamenala som. 

 „Áno. Určite Anna nebola prvý človek, ktorého zabil. Zrejme mu to vynášalo mnoho peňazí," prikývla Alexandra. 

 „O chvíľu už dokončím svoju pomstu," šepla som. Cítila som, ako ma meče v pošvách volajú. Prísaha, ktorou som sa zviazala ma ťažila na pleciach. Nasadila som pokojnú a tvrdú tvár lovca. „Poďme na to," zamrmlala som.

Vykročila som po vyšľapanom chodníčku k bráne. Keď sme sa k nej dostali bližšie, všimla som si, že okolo mreží sú obmotané postavy démonov, upírov a vlkolakov. Načiahla som ruku ku kľučke. Potiahla som ju dole a brána sa so škripotom otvorila. Prekvapene som nadvihla obočie. Vrah nás pozýval dnu. Zhlboka som sa nadýchla a vkročila do záhrady. Aj z diaľky v nej vládla ponurá atmosféra. Všetko tu bolo vyschnuté a mŕtve, chodník, teraz už kamenný, bol popraskaný. Lavičky obrastal brečtan a bolo na nich plno prachu. Vládlo tu akési ťaživé ticho. Hluk z dediny sa tu vôbec neozýval. Len vietor preháňajúci sa pomedzi vyschnuté konáre a naše kroky narúšali ticho.

„Jasyňa, nepáči sa mi to tu," ozval sa Angelo. 

 Krátko som naňho pozrela. Očami kmital z jednej strany na druhú a ruku mal položenú na rukoväti meča. Svaly mal napnuté. Bol pripravený zaútočiť a bojovať. Alexandra kráčala s rukami voľne visiacimi pozdĺž tela. Prstami ale kmitala, akoby tkala na neviditeľné krosná. Zamračila som sa a ignorujúc mrazivý chlad na chrbte pridala do kroku. Zastali sme pred pootvorenými dverami. Žilami sa mi rozlievala sila. V mysli vládli nedočkavosť a hnev. Potichu som otvorila dvere dokorán. Vošla som do vstupnej haly. Bola obrovská a celá z kameňa. Na zemi ležal hrubý koberec a po stenách viseli obrazy. Po stranách sa tiahlo mohutné schodisko z bieleho mramoru. Okrem schodov a vstupných dverí z haly viedli dve ďalšie chodby. Nasala som studený vzduch. Zdalo sa mi, že páchol vonnými sviečkami veľmi silnej vône.

„Jasyňa, nepáči sa mi to tu. Mali by sme odísť," zopakoval Angelo. 

 Pomaly som sa otočila a pozrela na neho. Zostal stáť na prahu dverí. Meč mal vytasený. Vedela som, čo sa mi snaží povedať. Že je čas ísť preč. Že to bude nebezpečné. No ja som to vedela. Lovec vo mne víťazil. Mágia sa vo mne vzpierala a bola pripravená vyraziť. Mohla by som pomstiť smrť Anny a potom nájsť Auruma a zabiť ho. Ďalej by som pokračovala Grófkou Kasandrou. Stačilo len povoliť opraty mágii. Zaťala som zuby. V hlave mi zaznel Mokošin hlas. Túžba všetkých pozabíjať zmizla. Zarazene som zaklipkala očami. Pozrela som sa na Angela, ktorý mi niečo naliehavo vysvetľoval. No slová unikali a nedávali mi zmysel.