Lovkyňa

Mágia

Túto kapitolu venujem nikomu inému, ako mojej mame. Som rada, že Ťa mám. Ďakujem Ti za všetko, čo si mi dala. Dúfam, že si na mňa hrdá a že raz si nájdeš čas na to, aby si si toto prečítala. Mám Ťa veľmi rada. Ak by som si v budúcom živote mohla vybrať niekoho iného za mamu, aj tak by som si vybrala Teba.

„Sme vysilení, to sa nedá!" vystrašene som vykríkla. 

Vojaci už boli na niekoľko dvesto metrov pred nami. Aby to nebolo málo, za našimi chrbtami sa ozval brechot psov a krik dedinčanov. Márne som sa rozhliadala, naše kone som nevidela. Miesto toho som videla asi tak sedem vojakov a tucet dedinčanov hnajúcich sa za nami s minimálne troma psami. 

Sledovala som, ako nás vojaci a dedinčania pomaly obstupujú. Vytvorili okolo nás približný kruh, samozrejme, v nejakej tej vzdialenosti. Približne dvadsať krokov. 

No zdalo sa mi to hrozne blízko. Dedinčania držali na lanách rozzúrených psov. S krutým potešením som si všimla, že aj dedinčania, ktorí pred chvíľkou vyšli z lesa rovnako ako my majú potrhané oblečenie a vetvičky vo vlasoch. Všetci vojaci mali strieborné brnenia s modrými odleskami. Všetci sedeli na statných hnedých koňoch, ktoré boli tiež sčasti obrnené. 

Dopredu vystúpil jeden z vojakov. Na hlave mal prilbu, takže som mu do tváre nevidela. Z mysle sa mi vynorila spomienka na sen. Vojaci takto obkľúčili to dievča. Dúfala som. Že sa to neskončí našou smrťou. 

„Sme vojaci grófky Kassandry. Odhoďte zbrane, vzdajte sa a nič sa vám nestane" povedal neohrozene. 

Zdvihla som k nemu pohľad. Predstavila som si, ako asi vyzeráme. Oblečenie potrhané, vo vlasoch vetvičky, zablatení, spotení a zakrvavení. Nebol na nás vábny pohľad. 

Lenže na druhej strane, vycítila som nervozitu vojakov. Báli sa nás. Akurát som netušila, prečo. Iste, bola som neohrozená lovkyňa a Angelo neznámy muž, ale boli v presile. Videli, že sme slabí. A predsa od nás toto žiadali a plnili slepo rozkazy svojej vládkyne. Pokúsila som sa vystrieť, ale Angelo mi potom skoro spadol na zem, tak som sa radšej znova zhrbila. Videla som, ako pomaly slabne a trhalo mi to srdce. 

„Netuším, čo vám o mne grófka povedala, ale toto sa mi zdá ako nepriemerná reakcia na to, že som ochránila jej ľud a hostí" zavrčala som. 

Muž dal povel a vojaci vytiahli zbrane. No nikto sa nepohol. 

„No asi by som mala brať ako poklonu od nej, že si o mňa robí také starosti. No myslím, že cestu domov zvládnem aj sama" dodala som s mierne nadvihnutým obočím. 

Používala som svoj obľúbený postup: rozprávaj. Získaj čas a dozvi sa niečo o nepriateľovi, pokiaľ nevymyslíš nejaký plán. 

Muž podišiel na koňovi o kúsok bližšie. Videla som, ako sa Angelo prudko nadýchol a privrel oči. Jeho telo ochablo a na mňa sa zrútila celá jeho váha. Odmietla som ho pustiť na zem, odhodlane som ho ďalej držala. Kôň spravil ešte jeden krok dopredu. Keby som chcela, mohla by som spočítať jeho biele fliačky na predných nohách. Medzi dedinčanmi to zašumelo. Všimla som si, že jeden z vojakov urobil pohyb na odvrátenie zla. 

„Netvár sa, že si nevinná! Všetci vieme, čo si!" vykríkol nahnevane. 

Jeho hlas trošku tlmila prilba, ale aj tak som tie slová počula jasne. A myslím, že rovnako jasne ich počulo aj moje srdce. 

„Čo som? Snáď, kto som" povedala som pokojne. 

To bolo tiež dôležité. Nedať najavo svoje slabiny.