Lovkyňa

Tábor démoníc

Pomaly som otvorila oči. 

A hneď som ich zavrela. Nechala by som ich zavreté asi dovtedy kým by Angelo niečo nevymyslel. No práve jeho lakeť ma netrpezlivo štuchal medzi rebrá. Podráždene som otvorila oči a zabručala som. 

Chcela som sa pohnúť a vystrieť si ramená. Ale zabránili mi v tom laná ktoré sa mi zarezávali do rúk, ramien a pásu. Chrbát som mala pritlačený o kôl z dreva. Vlastne skôr o kmeň nejakého stromu bez koreňov a koruny. Proste len hrubý stĺp. Pravou stranou tela som sa dotýkala Angela. 

Bola temná noc. Stĺp bol uprostred akéhosi námestia. Okolo neho boli asi vo vzdialenosti štrnástich krokov drevené domy. Stĺp bol tiež uprostred trojuholníka troch ohňov. Okolo vládol život. Alebo skôr smrť. Videla som množstvo žien. Ani jedného muža. Pobehovali okolo, ostrili a leštili zbrane, varili na menších ohňoch nejaké odvary a maľovali sa navzájom farbami. 

„No super" zamrmlala som s pohľadom upretým priamo pred seba. 

„Máš nejaký nápad?" spýtal sa potichu Angelo. 

„JA mám mať nápad?" spýtala som sa. Neviem čím to bolo, ale odrazu do mňa vošla zlosť. Veľká zlosť akú utíši len vypustenie mágie alebo poriadny súboj. 

„Ak si nepamätáš, bol si to práve TY vďaka ktorému sme tu uviazli!" skríkla som nahnevane. Snažila som sa mu pozrieť do tých jeho prekliatych tyrkysových očí, ale maximálne som sa mohla pozrieť na jeho rameno a bradu. 

Prečo sú takmer všetci odo mňa vyšší?! 

„Ty si povedal že je to len strážkyňa rieky a nútil si ma odložiť meč! Keby si tam ty nebol, nič by sa nestalo!" skríkla som. 

„Ty si sa ma snažil zabiť! Nie ja teba!" skríkla som to čo ma najviac hnevalo. A chytala som sa pokračovať. Ale niečo ma zastavilo. Aj keď som mu nevidela do tváre, videla som ako ho tieto slová šokovali. Naznačil mi to prudkým nádychom. Cítila som na sebe jeho pohľad. 

„Ako to myslíš?" spýtal sa. 

„Pff. Nepresvedčíš ma že si zázračne stratil pamäť. Bol si pri plnom vedomí..." odfrkla som si a išla som ďalej sypať na Angela popol keď ma znova prerušil. 

„Netuším o čom hovoríš... Nič si nepamätám. Prosím povedz mi čo sa stalo" šepol vyčerpane. Zdvihla som hlavu tak, že som si ju skoro vykrútila ako som sa snažila pozrieť do jeho očí. 

„To myslíš vážne?" spýtala som sa. Akonáhle som dopovedala posledné slovo, zdalo sa mi že mi po chrbte steká studená voda. 

„Myslím to tak ako som to povedal" zamrmlal. Nevedela som prečo ale z jeho hlasu kvapkala únava a vyčerpanie. Pozrela som sa naň kútikom oka. Možno to spôsobilo len svetlo Mesiaca zmiešané so svetlom ohňov, ale zadalo sa mi že sa z jeho tváre vytráca život. Vyzeral staršie, vyčerpanejšie. 

„To je jedno" prehovorila som po chvíli ticha narúšaného len hlasmi démoníc, praskotom ohňa a škrípaním ocele. 

„Teraz sme tu. Až sa z toho vysekáme, potom to možno budeme riešiť" povedala som mu. Zdalo sa mi akoby tie slová vyslovil niekto iný. A nie ja. Pred chvíľou som mala v sebe dosť hnevu a zovretej mágie na to aby som vyhodila do vzduchu celý tento tábor vrátane nás dvoch a všetkých démoníc. Mala som na neho vrieskať. Tie slová vyzneli úplne pokojne a... veliteľsky. Jednoducho sa to vôbec nepodobalo na niečo čo by som povedala ja. 

„Nie, musím to vedieť. Prosím" snažil sa zo mňa dostať odpoveď. No ja som len nemo pokrútila hlavou a sledovala nejakú démonicu ako mieša zelenú gebuzinu v kotlíku.