Lovkyňa

Prelesta

„Prečo ste sem prišli? Pokoj Lesa Hmly nemožno narušiť," prehovorila.

Opierala sa o veľký drevený stôl, na ktorom mala navŕšené bylinky a mastičky s knihami. Dom bol jednoducho zariadený, predpokladala som, že na druhom poschodí sa nachádzala jej izba a nejaká kúpeľňa. Na prízemí bola len jedna miestnosť a v nej sme práve stáli. V rohu stálo ohnisko, vedľa neho pec na varenie jedla. Boli tu štyri okná, každé na jednu svetovú stranu a niekoľko skríň s poličkami. Vládlo tu zvláštne šero.

„Zbrane si môžete odložiť tam," povedala a kývla rukou na kovové stojany vedľa dvier. Nadvihla som obočie. Ani jeden z nás si tam zbrane neodložil.

„Ak by som vás chcela zabiť, urobila by som to už dávno. A navyše, vaša mágia je tu silnejšia než hocikde inde," dodala.

Zamračila som sa a zavesila som meče na stojany. Angelo a Alexandra ma nasledovali. Keď naše zbrane bezpečne spočívali v stojanoch, pristúpila som bližšie k Preleste. Bola zaodetá do fialových jednoduchých šiat, na nich mala červenú vestu. Ebenovo čierne vlasy mala stiahnuté do drdola. Pramienky, ktoré sa jej uvoľnili jej viseli pozdĺž tváre. Jej pleť vyžarovala tlmené zlatisté svetlo. Jej oči svietili ako smaragdy.

„Prelesta, prišla som sa vás spýtať na niekoľko vecí," začala som. Tlmene sa zasmiala. 

„Počúvam," prehodila s akousi mačacou ležérnosťou.                                                                                       

„Poznáte tento náhrdelník?" spýtala som sa a odopla si ho z krku.                                                                Chytila som retiazku a nechala ho visieť pre jej očami. Sledovala som, ako sa pokoj mení na strach a potom smútok. Akoby bola moje zrkadlo, aj ona si odopla retiazku a natiahla ruku. Pohľadom som prebehla po rubíne vsadenom do zlatého kvetu. Bol to nepochybne on.

„Ako ste ho našli?" spýtala sa a zavesila si náhrdelník späť na krk.                                                               „Mal ju chrániť, nie priniesť jej nešťastie," šepla. 

 „V ten večer som bola na love v Pevnosti Rodu Sulfur. Zabila som oboch upírov a našla jej mŕtve telo. Z jeho polohy som pochopila, že ide o odkaz pre mňa a ešte niekoho. Ten niekto ste vy. Povedzte mi teda, prečo mal niekto dôvod zabiť Annu?" podarilo sa mi odpovedať pevne. 

 „Prečo skrývaš v hlase smútok? Nie je to hanba. Ale iste, si lovec. To patrí k tvojmu výcviku. Áno, viem, pre koho to bol odkaz a bohužiaľ, aj od koho. Čary mi toho odhalili veľa, no jej smrť zamlčali," tajomne prehovorila. Mala zvláštny hlas, akoby už dlho tento les neopustila. Akoby len stále vyriekala zaklínadlá. 

 „Keď ku mne prišiel, myslela som, že sa nič nestane. Tušila som, že ku mne prechováva akúsi zvláštnu úctu. Požiadal ma o ruku, no ja som slušne odmietla. Netušila som, čo sa stane, ak odmietnem. Nebolo to naposledy, čo sme sa videli. Prišiel aj druhýkrát, rovnako ako tretí, či štvrtý. Snažila som sa ho milovať, snažila som sa ho mať rada. No moje srdce zostávalo pri ňom chladné. Čoraz viac mi pri žiadaní ukazoval zlosť. Začala som tušiť, že sa stane niečo zlé, no povedať áno som nedokázala. Tak som sa utiahla sem, kde som si myslela že budem v bezpečí. No prišiel aj tu. Našiel ma. Láska v jeho srdci sa premenila na jed. Prišiel ma naposledy požiadať o ruku. Povedal, že ak odmietnem, draho za to zaplatím. No ja som znova odmietla. Som pripravená zomrieť, odpovedala som mu. No on sa zasmial a zmizol. Ach, keby som len vedela... Vedel, že mi najviac záleží na Anne. Preto ju zabil," šepla potichu. Jej hlas bol presiaknutý toľkou bolesťou, až mi z toho začalo pukať srdce. 

 „No nebolo to len z čírej zlomyseľnosti, ako som si myslela" povedala a pozrela na mňa. Pohľadom po mne kĺzala, hodnotila ma. Odhadovala moje sily, moju mágiu. 

 „Možno je toto len začiatok niečoho väčšieho. Možno to všetko spolu súvisí. A možno..." odmlčala sa. Obočie skrivila a zovrela pery. 

„A možno to bol od začiatku jeho zámer" šepla.

Po jej slovách nastalo v lese mrazivé ticho. Zavesila som si náhrdelník na krk. Ako som ruky spúšťala pozdĺž tela, všimla som si, že mi ich pokryl srieň. Pozrela som sa na Prelestu. Hlavu mala naklonenú, akoby počúvala. 

 „Áno, jeho meno je už teraz silné. Pošlem vás k tomu vrahovi, no dávajte si pozor. Bohovia ma varujú. Musíme si všetci dávať pozor. Najmä my štyria. Naša mágia je takmer neobmedzená. A on ju chce. Pôjde aj po iných. Už teraz na nich striehne," mrmlala. Zamračila som sa a vymenila si niekoľko pohľadov s Angelom. Aj on bol zmätený.

„Pošlem vás k nemu, nemôžete strácať čas. Má veľa spojencov. A už sa blížia. Odhalili ste Les Hmly ostatným pohľadom," šepkala a každého z nás si premeriavala pohľadom. 

 „Posaďte sa, musím namiešať elixíry, pomocou ktorých vás prenesiem k nemu," kývla hlavou k stoličkám okolo stola. 

Pomaly sme si sadli. Prelesta začala prelistovávať knihy. O chvíľu zrejme našla to, čo hľadala, pretože začala chodiť po izbe a zhľadúvať potrebné veci na jednu kopu.

„Nakrájaj to na malé kúsočky," povedala a strčila Angelovi do ruky strieborný nôž zdobený smaragdmi s dreveným denkom a akýmsi sivým koreňom. 

 „Oddeľ lístky od stonky a vlož ich sem. Potom tam pridaj toto a miešaj proti smeru hodinových ručičiek pätnásťkrát," zamrmlala a podala Alexandre misku, bylinky a lyžičku. Nadvihla som obočie.

„Podrv to a podaj kamarátke po pätnástom zamiešaní," oznámila mi a položila predo mňa žliabok s drvičom a nejaké kúsky konáru. 

 Vzdychla som si a učinila, ako povedala. Podala som rozdrvenú zmes Alexandre a sledovala, ako ju vysypala do byliniek. Prelesta vzala Angelovi nakrájaný koreň a vložila ho do kotlíka nad ohňom. Trochu ho tam nechala povariť sa.

„Môžete si ísť po zbrane, budete ich potrebovať," povedala a kývla hlavou k stojanom. Nečakajúc na ďalšiu výzvu sme schmatli svoje veci a priviazali ich k sebe. 

 „Vypite to do dna. Prenesie vás to pred jeho dom," pokynula nám a každému z nás podala pohár. Opatrne som doň nazrela. Tekutina mala striebristú farbu. 

 „V mene spravodlivosti," predniesla tajomne a žmurkla na mňa.

Váhavo som priložila pohár k perám a napila sa. Tekutina bola chladná, mala som pocit, že mi zmrazila jazyk. Chutila ako čučoriedky, no potom sa jej chuť zmenila na med a nakoniec na kyslé jablká. Posledný glg chutil ako škorica a bol horúci. 

 „Každý z vás cítil svoju osobnosť," prehovorila Prelesta.

Zdvihla som k nej pohľad. Pohár mi vypadol z rúk a na zemi sa rozbil. Pozrela som sa na Angela. Jeho telo spriehľadnelo. S hrôzou som sa pozrela na ruky. Aj ony boli priehľadné.

„Ty podlá čarodejnica!" skríkla som. Nazdávala som sa, že nám podstrčila nejaký jed. Posledné slová mi uviazli v hrudi a premenili sa na striebristú paru. Zafúkal vietor a obklopila ma tma. 

Ahojte, tak je tu ďalšia kapitola. 

Vzhľadom na to, že sa moje rozprávanie blíži ku koncu, chcela by som Vás požiadať o Vaše názory na celkový príbeh, rovnako ako jeho koniec.  Ďakujem Vám, že Ste došli s Jasyňou a Angelom až sem. Veľa to pre mňa znamená.  

Vaša kalami147