Lovkyňa

Môžeš zachrániť množstvo životov. A množstvo ich môžeš zmariť.

Zafíra som viedla cez les, k blízkej rieke ktorú som sa chystala prebrodiť. Bola to okľuka, ale keďže som mala za pätami vojakov grófky Kassandry, nechcela som riskovať. 

Čoskoro som začula slabý šum rieky. Nechala som Zafíra nech ho nasleduje. Vlhké vlasy za mnou viali rovnako ako plášť. Keď sme došli na breh rieky, čakalo nás prekvapenie. Cez rieku sa tiahol drevený most. Prekvapene som zdvihla obočie. 

„Koho tu napadlo vystavať most" zamrmlala som si. 

Dlho som ale nepremýšľala, zosadla som zo Zafíra. Vzala som opraty do rúk a viedla ho po moste. Oči som mala neustále na stopkách. Netušila som prečo tu, uprostred lesa postavili most keď sa cez ňu dalo prejsť prostredníctvom brodu. Vďaka jeho zastrčenosti mohol byť most dokonalým miestom na prepad. Očami som pátrala po lesoch predo mnou. Uši som napínala. Keď som sa nohami dotkla blatného brehu rieky, nečakala som na nič a vyskočila som do sedla. Vzápätí som ho popohnala do cvalu. 

Les bol pred nami priveľmi hustý, preto sme cválali na kraji rieky. Prúd tu bol dostatočne silný aby do večera zmyl naše stopy. Aj keď sme most nechali ďaleko za sebou, nepoľavovala som v ostražitosti. V nepravidelných intervaloch som sa obzerala. Les sa rozostúpil a my sme sa ocitli na lúke. Odklonili sme sa od rieky ktorá sa medzi tým zmenšila a pokračovali krížom cez lúku. 

Rástlo na nej množstvo poľných kvetov. Vo vzduchu bolo počuť bzučanie včiel. Poriadne som sa poobzerala. Lúka sa tiahla kam až oko dovidelo, za nami a napravo bolo vidno úzky svetlý pás stromov. Dovolila som aby Zafír spomalil. Pozrela som na pražiace slnko. Stihlo mi už úplne vysušiť vlasy. Opraty som položila na sedlo, rozopla som pracku na plášti a strčila ho do sedlovej tašky. Bez neho mi bolo lepšie. 

Hrdo som sa vystrela v sedle, znova schmatla opraty a tvár nastavila slnku. Jeho lúče ma láskali. Na oblohe poletovali vtáčiky. Všade vládol život. 

Vtom všetko stíchlo. Mrak zastrel slnko. Otvorila som oči. Vystrašene som sa obzerala. Zafír znepokojene zaerdžal. Zrýchlil krok. Hľadala som prítomnosť človeka. 

Nikde nikto. Zafúkal vietor. Na tele mi naskočili zimomriavky. 

Žeby som niečo prehliadla? 

Niečo dôležité? 

Nejaké varovanie? 

Podozrievavosť vo mne razom stúpla. Všade sa mi zdalo že sa môže niekto skrývať. Zafír znova zrýchlil. Ja som mu ale potiahla opraty. Aj keď veľmi neochotne,  zastal. 

Napla som svoje uši. Najprv som nič v ťaživom tichu nepočula. Potom som začula krik. Odrazu bol všade okolo mňa. Ja som ale nikoho nevidela. Zmätene som sa obzerala. Zafír sa vzopäl a znova vystrašene zaerdžal. Upokojujúco som ho potľapkala po ramene. Znova som zdvihla hlavu. A stuhla som. 

V diaľke som uvidela prízrak ženy. Bola celá biela. A kráčala rovno ku mne. Zafír sa začal vzpierať. Keď prišla bližšie, videla som ju lepšie. Mala biele, dlhé vlasy, biele priliehavé jemné, jednoduché dlhé šaty, na hlave mala kožený prúžok ako čelenku. Bol vyrobený zo zvláštnej bielej kože. Oči, och jej oči. Boli... Ako búrka, ako vietor, ako skala, ako oheň. To všetko som v nich videla. Mala ostré, prísne črty a bola bledá. Neuveriteľná krása z nej sršala rovnako ako moc a sila. Cítila som teplo, zimu, vietor a strach. Pokúsila som sa tie pocity zahnať. Jej vlasy boli dokonale rovné. Zatiaľ čo moje kmásal vietor, tých jej sa ani nedotkol. Kráčala úplne potichu. Zafír sa odrazu úplne upokojil a všetko stíchlo, vietor prestal fúkať a Slnko vyšlo spoza mrakov. 

„Kto si že sa opovažuješ prísť sem?" spýtala sa hlasom. Hlasom ktorý bol ako lámanie vetiev, ako zurčanie potoka. Bola som ticho, nevedela som čo mám urobiť. Žena nahnevane prižmúrila oči.