Lovkyňa

V kuchyni

Túto kapitolu venujem všetkým mojim čitateľom. Ďakujem, že to ešte čítate.

Len čo som otvorila dvere, zaplavila nás úžasná vôňa a svetlo. Obaja sme prižmúrili oči, pretože si naše oči museli zvyknúť na svetlo v kuchyni, keďže na chodbe, aj v mojej izbe vládlo prítmie. Pri stole v rohu sedela Alexandra a s Luckou, kuchárkou, sa o niečom potichu rozprávali. Keď nás videli prichádzať, obe zmĺkli. 

„Konečne ste sa prebrali" usmiala sa Lucka a rýchlo vstala od stola, aby šla niečo zamiešať v hrnci na peci. 

Sadla som si na stoličku oproti Alexandre. Angelo si váhavo sadol vedľa mňa. Ledva sme sa usadili, Lucka pred nás postavila misy s hustou fazuľovou polievkou. Len čo nám podala aj lyžice, obaja sme sa na ňu vrhli. Teda, presnejšie, ja som sa na ňu vrhla a Angelo ju zamyslene miešal. 

„Neboj sa, nie je otrávená" upokojila ho Alexandra. 

Zdvihla som k nej pohľad a všimla som si, že okolo očí ma fialové kruhy od únavy. Vedela som si predstaviť, že sa o nás celú noc až dovtedy, kým som sa neprebudila, starala. 

„Vy si tykáte? Odkiaľ sa poznáte?" spýtala som sa stále do seba napchávajúc polievku. 

„Nepoznáme sa" povedala Alexandra sledujúc Angela ako sa naďalej hrabe v polievke. 

„Len sme sa zoznámili na jednom trhu. Spoločne sme sa postavili ako svedkovia za jednu ženu pri krádeži... A tak sme si dnes začali tykať" doplnil Angelo. 

Vyškrabala som z taniera všetko čo sa dalo zjesť. Angelo si nabral malú lyžičku polievky a kŕčovito ju prehltol. 

„To nemôžem jesť" zamrmlal, položil lyžičku do taniera a odsunul ho. 

„Nechutí ti moja polievka, chlapče?" spýtala sa Lucka. Angelo si vzdychol. Lucka sa zamračila a chcela zobrať jeho tanier. 

„Počkať" zastavila som ju. „Angelo, naozaj to nebudeš jesť?" spýtala som sa ho. 

„Nie" pokrútil hlavou. Pritiahla som si jeho tanier k sebe a preložila lyžičky. Začala som aj jeho porciu hádzať do seba rovnako rýchlo, ako tú moju. Lucka len pokrčila ramenami a vzala môj tanier. 

 „Ako sa to do teba zmestí?" spýtal sa ma Angelo. 

„Neviem. Som hladná. Naposledy som mala teplé jedlo u grófky Kassandry" povedala som pomedzi hlty. 

„Ale bola to obrovská porcia" zamrmlal. 

„Som hladná" zopakovala som a ďalej sa venovala svojmu tanieru. Keď som dojedla, utrela som si servítkou ústa a Lucka zobrala aj môj tanier. 

„Takže, spustite. Čo sa vám stalo od vtedy, čo sa za vami zavreli tieto brány" povedala Alexandra. 

Kútikom oka som zaregistrovala, ako sa Angelo takmer nebadane napol. Nezdalo sa, že by si to Alexandra všimla. 

„No, takže..." začala som opisovať všetky udalosti, ktoré sa mi stali cestou do samotnej plesovej sály. Povedala som Alexandre a Angelovi o Zore, aj o mojom sľube. Zmienila som sa aj o sesternici Adama. Keď som sa dostala k mŕtvemu vojakovi a k situáciám potom, zadalo sa mi, že Alexandra, dokonca aj Angelo hltajú moje každé slovo. Neraz sa mi stalo, že som hrôzy tej noci opísala tak živo, až mi zlyhal hlas a po chrbte behali zimomriavky. Obaja boli dobrý poslucháči. Ani raz ma neprerušili, sledovali ma svojimi očami a niekedy chápavo prikyvovali. Keď som sa dostala k okamihu, ako ma Aurum takmer uhryzol (samozrejme, tu som nezachádzala do všetkých podrobností, na to to bolo až priveľmi čerstvé a osobné), Alexandra ma prerušila.