Lovkyňa

Bitka pri Váhu

Zo zamyslenia ma vytrhla temnota, ktorá sa oprela do pevnej bariéry, ktorú vytvorila moja myseľ pomocou mágie. Zdvihla som zrak a zbadala šesť temných postáv, ktoré sedeli na koňoch. Srdce mi vynechalo jeden úder, keď som si všimla, že nohy koní nemajú pevný tvar. Prelievali sa ako číra temnota. Srsť ani brnenie nemali mokré. Pozrela som sa na tvora, ktorý toho temného koňa osedlal. Bol oblečený do čierneho brnenia. Neodrážalo svetlo bleskov. Zdalo sa, akoby ho pohlcovalo. Bolo temné ako temnota rozprestierajúca sa navôkol. Cez chrbát mal prevesený plášť. Vyzeral, akoby bol potrhaný, akoby bol... Niekoľkokrát zošitý. Bol to plášť z koží. Dúfala som, že nie z ľudských.

Pohľadom sme všetci, my, aj protivníci kĺzali po sebe navzájom. Odhadovali sme svoje sily a moc, ktorá nám kolovala v žilách. Potom, na neznámy popud sme sa zasypali mocou. Oprela sa do mňa temnota, mágia ju sama odrážala. Pevne sme stáli oproti sebe, ja na svojich vlastných, a tvor na koni. Zúrivo som sa zamračila a uchopila moc do rúk. 

Pochopila som: boj čepeľ proti čepeli sa začne vtedy, kým jeden z nás nepadne na zem mŕtvy. Pohľad som nasmerovala na koňa. Zarývala som sa do hĺbky jeho temnej existencie. Kone som mala rada, ale tento tvor, tento podivný výtvor temna, to kôň rozhodne nebol. Preto som proti tomu nemala žiadne zábrany. Zaťala som zuby a oprela sa do mágie ako do steny. Zatlačila som a kôň sa zrútil na zem. Tvor vydal zúrivý ryk. Boj sa začal.

Sledovala som, ako vytiahol z pošvy meč a potom si už len spomínam, ako sa naše čepele stretli v záplave iskier. Alexandra niečo temne skríkla a všetky kone padli. Jej čary ma pošteklili. Pohladkali moju mágiu. Tvárou sa mi mihol temný úsmev a dážď nabral na intenzite. Vietor sa do nás oprel a prepožičal mi rýchlosť. Výpad, blok, blok, otočka, výpad. Tancovali sme ako tanečníci. Pri jednom výpade, ktorý som mu mierila na hlavu skrytú za temnou maskou sa sklonil, aby sa vyhol mojej čepeli. Stiahla som meč, pevne sa zaprela nohami do zeme a kopla ho do hlavy. Sila nárazu ho hodila o štyri kroky dozadu. Ani som si nestihla vydýchnuť, a vrhal sa na mňa ďalší. Tento bol rýchlejší a o poznanie silnejší. Sila jeho výpadov mi lomcovala celým telom. Stálo ma viac námahy blokovať jeho výpady, ako vymýšľať vlastné. Pri jednom výpade zmenil prudko smer čepele a zasiahol ma do panciera na boku. Úder mi zatriasol celým telom. Stratila som rovnováhu a zapotácala sa. Zalapala som po dychu. Nepriateľ využil moju nepozornosť a sekol ma po tvári. Zvrieskla som. Omámene som si na pravom líci nahmatala škrabanec.

Hmla sa nám plazila popod nohy a zahaľovala zem do bielej prikrývky. Akoby nepriateľa posilnila tmavnúca temnota. Jeho sila ešte vzrástla, zatiaľ čo tá moja slabla. Dážď, ktorý som vytvorila redol, až úplne prestal. O chvíľu sme bojovali za sprievodu Mesiacom zaliatej noci. 

Vtom mi do uší udrel výkrik. Poľavila som v pozornosti a podvedome sa za ním obzrela. Vojak sprevádzajúci tvorov sa zrútil na zem mŕtvy. Zbadala som nad ním stáť Angela. Tvár mu zaliala temnota. Mal ju chladnú ako z kameňa. Z meča mu kvapkala krv, rovnako ako z oblečenia. Odrazu mi do čepele narazilo ostrie. Tvor ma nárazom zhodil na kolená. Aby som sa uhla jeho meču, ktorý dychtil po mojej krvi, musela som pustiť ten svoj. Spravila som kotrmelec. Keď som bola mimo jeho dosahu, rýchlo som sa postavila. Siahla som po druhom meči a chcela zaujať bojový postoj. Noha mi ale narazila do niečoho tvrdého a znova som spadla. Hmla sa nado mnou zavrela ako veko truhly. Zahryzla sa mi do kože. Ovalil ma mŕtvolný chlad. A do boka ma zasiahol kopanec. Pevne som si meč pritisla k hrudi a prevalila sa preč. Rýchlo som vyskočila.

Ani som si neuvedomila, že som bola v elfskej podobe. Len som vnímala rýchlejšie, cítila viac a videla takmer všetko. Do žíl mi vstúpila nová sila, ktorú som uvítala. Tvora, ktorý ma kopol a takmer zabil, som prekvapila dobre miereným výpadom na jeho hlavu. Čepeľ sa mihla tak rýchlo, že ju nestihol zastaviť a na miesto toho, aby prerezala masku a zničila mu tvár, odrazila sa od nej a zhodila ju na zem.