Lovkyňa

Syn Lorda z Liendursu

Slnko sa skláňalo k obzoru, keď som zbadala v diaľke dedinu. Popchla som Zafíra do ešte rýchlejšieho cvalu, keď som zbadala akúsi sivú bodku približujúcu sa ku mne smerom z dediny. Zamračila som sa, no nezastavila som. Po chvíli som vedela rozoznať jazdca na krásnom statnom belkovi. Keď prišiel ku mne bližšie, zastavila som Zafíra. Zamračene som sledovala ako zdvihol ruku na pozdrav a usmial sa.

„Poznáme sa?" spýtala som sa, keď zastavil aj on svojho koňa tesne vedľa Zafíra.

„Jasyňa, to som ja, Zoran, syn Lorda z Liendursu" povedal so sileným úsmevom na tvári.

Chvíľu som si ho obzerala, zvažujúc, či mu možno dôverovať. Nemal viac ako pätnásť rokov. Vlasy mal ostrihané nakrátko a sfarbené doryšava. Pozoroval ma bystrými zelenými očami. Na tvári mal niekoľko pieh a bol zaodetý do cestovného oblečenia pozostávajúceho z modrej košele, čiernej vesty, hnedého plášťa dlhého asi po kolená, čiernych čižmí a svetlohnedých nohavíc. Pri sedle mal upevnené brašne a tulec so šípmi. Luk mal prehodený cez plece. Na rukách nemal rukavice. Keď som sa mu ešte raz pozrela do tváre, spoznala som v ňom manželku Lorda z Liendursu.

„Zdravím ťa, Zoran. Skutočne si to ty" usmiala som sa, keď som si bola istá, že je to naozaj on.

„Áno, to som ja. Prečo by som to nemal byť ja?" spýtal sa s úsmevom na tvári. Bolo vidno, ako mu odľahlo, že sme sa stretli.

„Mohol to byť hocikto, kto sa za teba vydáva. Momentálne nie som vo veľmi priateľskom rozpoložení s vojakmi grófky Kasandry" pokrčila som plecami.

„Aha, tak potom sa už nečudujem vašej ostražitosti. Som rád, že aj napriek nepríjemnostiam ste svoj postoj nezmenili a budete ma trénovať" povedal a hlavou naznačil úklon.

„Nemám žiaden dôvod svoj sľub porušiť. No myslím, že by sme už mali vyraziť. Musíme si nájsť dobré miesto na utáborenie" kývla som hlavou smerom na lúku za nami. „Dobre" prikývol a spoločne sme popchli kone do chôdze.

„Povedz, prečo si mi vyšiel v ústrety? Mali sme sa stretnúť až v tvojom sídle" spýtala som sa ho, pozorne sledujúc jeho reakciu.

„Nesmiete mi to zazlievať, ale necítil som sa tam po otcovej smrti veľmi pohodlne, akoby tam bol stále jeho duch, a tak som si povedal, že vám prídem v ústrety" opatrne sa mi pozrel do očí.

„Aha. To nevadí, aspoň tam budeme skôr" prikývla som.

Zoran tiež prikývol a vďačne sa na mňa pozrel. Ďalej sme už cestovali mlčky. 

Ahojte, strašne sa Vám ospravedlňujem, vynechala som jednu časť. Ak Vám komentáre nebudú sedieť, je to preto, že sa to posunulo o jednu kapitolu. 

Vaša kalami147