Lovkyňa

Bludičky

Sedela som na kameni pri brehu rieky. Nepodarilo sa nám vrátiť sa na to isté miesto, kde sa v noci odohral súboj, pretože dážď zmyl všetky stopy. A ak aj nejaké zostali, prekrylo ich množstvo ďalších. Nemotorne som si zvliekala brnenie z hrude a ramien. V nohe mi bolestivo pulzovalo. Angelo sedel vedľa mňa. Tvár mal nastavenú k Slnku, akoby sa snažil si od neho vziať nejakú silu. Chrániče a hrudný pancier zvonivo zaštrngali, keď som ich zhodila na zem. S tvárou skrivenou od odporu som odkryla ranu na pravom ramene. Prekvapilo ma, že nevyzerala až tak hrozne, ako bolela. Koža a kúsok mäsa boli pretrhnuté, no sval držal pokope. Nerada by som si to nechala znova zašívať.

„Nie je to až také zlé," skonštatoval Angelo.

Prikývla som. Potom obaja, ako na nejaký pokyn, sme upreli pohľady na moju ľavú nohu. Ešte stále z nej trčala dýka. Neodvažovali sme sa ju v noci vybrať. Až príliš sme sa obávali pachu krvi, ktorý by prilákal temných tvorov. Podvedome som si začala hrýzť pery.

„Angelo, vyberieš ju, prosím?" precedila som pomedzi zaťaté zuby. 

Pomaly som sa mu pozrela do očí. Dnes ráno ich mal jasné ako jazero osvetlené slnečným svetlom. Sledovala som, ako sťažka prikývol. Kľakol si na zem vedľa mojej nohy. Napla som svaly a zadržala dych, keď sa rukami dotkol obväzu a začal ho odmotávať. Aj keď sa snažil, aby rukami nezavadil o dýku, niekoľkokrát sa mu to stalo. Zakaždým som sebou trhla. Pri jednom obzvlášť silnom drgnutí som ho takmer kopla do hlavy. O chvíľu sa ozvalo zašuchotanie a obväz premočený od krvi padol na zem. Uprela som oči na lesknúcu sa rukoväť dýky. Len tak si trčala zo stehna. Angelo ju opatrne vzal do rúk.

„Toto bude bolieť, poriadne sa nadýchni," zamrmlal.

Chcela som mu niečo odvrknúť, no zabránila mi v tom ostrá bolesť. Vykríkla som tak hlasno, že to museli počuť na míle ďaleko. Zatmelo sa mi pred očami a mierne zakrútila hlava. Nie, nesmieš odpadnúť, vravela som si v duchu. Plytko som dýchala. Zo všetkých síl som sa snažila držať oči otvorené a prinútiť ich vidieť. Postupne sa mi zrak začínal vyjasňovať. Zaklipkala som očami. Znova som videla. Angelo mi znova obväzoval nohu. 

„Čo sa deje?" spýtala som sa zmätene. 

„Čepeľ musela zasiahnuť nejakú žilu. Cez noc ju držala zapchatú, no teraz sa odblokovala. Musím ti ju vyliečiť, inak vykrvácaš," odpovedal rýchlo. 

Keď som sa pozornejšie zahľadela na nohu, zistila som, že mi ju obväzuje nad ranou a zastavuje tak krv prúdiacu do nohy. Na zemi pod nohou sa vytvorili krvavé fľaky, rovnako ako na Angelovej tvári a oblečení. Pevne zatiahol za obväz. Až tak silno, že sa mi vryl hlboko do mäsa. Rýchlo sa postavil. Zmätene som stuhla, keď ma chytil popod pazuchy a položil na zem. Chrtom som sa opierala o kameň, na ktorom som pred chvíľou sedela. 

„Neviem, či ťa to počas liečenia bude bolieť viac. No v každom prípade musíš vydržať, dobre?" uprel na mňa svoje oči. 

„Dobre," prikývla som. Napäto som sledovala ako položil ruky na ranu. Bolo to, akoby položil na ňu ľad. 

„Uvoľni sa. Zhlboka dýchaj. Ak ti to pomôže, zavri oči," povedal. 

Znova so prikývla. Pomaly som zavrela oči. Začala som zhlboka dýchať, tak ako mi povedal. Najprv som necítila nič. Potom sa mi uvoľnili svaly a zdalo sa mi, že sa vznášam. Pripadala som si ľahká ako pierko. V nohe som zacítila podivné mravčenie. Opatrne som otvorila oči. Angelo mal sústredene zavreté oči. Rukami kmital tesne nad ranou, akoby tkal na krosnách, alebo hral na klavíri. 

Potom som to uvidela znova. Týčili sa nad nami. Zlaté a modré vysoké postavy. Začal fúkať vietor a celá krajina akoby zosivela. Telom mi prešiel náhly kŕč. Prehltla so výkrik. Vietor vošiel do rany. Siluety začali žiariť jasnejšie, tak som zavrela oči. Keď som ich znova otvorila, všetko bolo tak, ako má byť. Sedela som na kamenistom brehu rieky. Tá prúdila kúsok pred nami. Jej vlny blatné po daždi sa divoko prelievali jedna cez druhú. Stromy strážili jej oba brehy.