Lovkyňa

Hostinec pri breze

Krátko po tom, čo som sa prebrala sme vošli do dediny. Podľa polohy Slnka som zistila, že je asi tak krátko po šiestom údere zvona večer. Ľudia v dedine sa na nás čudne pozerali, div si na nás oči nevyočili, a úprimne, ani som sa im nečudovala. Dedina bola vytvorená peknými, usporiadanými domami, ktoré stáli v akomsi lieviku okolo veľkej brezy. Každý dom bol potretý vápnom a pred dvermi mal záhradku, v ktorej si ľudia pestovali bylinky, ovocie, alebo zeleninu. Prešla som dedinou až k veľkej budove. 

Jemne som potiahla Zafírovi opraty a prečítala si vývesnú tabuľu. HOSTINEC PRI BREZE, stálo tam. Ťažko som zosadla zo Zafíra. Na chvíľu som sa ho musela zachytiť, pretože sa mi znova zakrútila hlava. Keď som bola ako-tak v poriadku, priviazala som ho o stĺp, ktorý bol pred Hostincom a slúžil presne pre tento účel. Zo spodku sedlovej brašne som vyhrabala mešec. Nazrela som dnu a skonštatovala, že by to malo stačiť. Opatrne som vyšla po schodoch, pridŕžajúc sa zábradlia. Ľudia, ktorí sedeli na verande na mňa vyvaľovali oči. Otvorila som dvere a vošla dnu. 

So zadunením som zavrela dvere a obzrela sa okolo seba. Miestnosť bola pomerne veľká. Jej steny neboli omietnuté vápnom, ale len vydláždené z dreva. Podlaha bola kamenná. Masívny nábytok vypĺňal miestnosť, ktorú osvetľovali lampáše zavesené na strope. Vzadu som videla dvere, pravdepodobne vedúce do izieb. Vedľa dvier bol pult, za ktorým stál hostinský a rozprával sa s obsluhou. Stačilo mi spraviť tri kroky smerom k pultu na to, aby som na seba upútala pozornosť celého hostinca. Družnú náladu a občasný smiech nahradilo hrobové ticho. Nejakým zázrakom sa mi podarilo dôjsť až k pultu a oprieť sa oň bez toho, že by som sa zapotácala. 

Pozrela som sa na hostinského a obsluhu. Hostinský bol mohutnejšej postavy, zaodetý do špinavej zástery a bielej košele. Pohľad na jeho nohavice mi zakrýval pult. Tvár mal zarastenú bradou. Žena, ktorá mala na starosti obsluhu bola zhruba rovnako stará ako ja. Tiež mala zásteru a košeľu zasunutú pravdepodobne do sukne. Blonďavé, takmer biele vlasy mala stiahnuté do drdola. Obaja na mňa upierali začudované, ba až vystrašené oči. 

„Vy ste hostinský?" spýtala som sa asi celkom zbytočne, pretože to bolo hneď jasné, ale chcela som si byť úplne istá. Hostinský napäto prikývol. 

„Potrebujem jednu izbu, v ktorej budem sama" zdôraznila som, pretože sa bežne stávalo, že ste v hostincoch dostali izbu, kde ste sa na jednej posteli tlačili štyria a ani ste sa nepoznali. 

„Vonku mám koňa, ktorý potrebuje stajňu. Má váš hostinec nejakú?" spýtala som sa s nadvihnutým obočím. 

„Áno, pani, máme stajňu. Tú izbu vám zariadime. Želáte si ešte niečo?" konečne sa rozviazal jazyk hostinskému. 

„Mohli by ste mi, prosím, na izbu priviesť liečiteľa? Potrebujem ošetriť rany" spýtala som sa miernejšie. Obaja sa na mňa nedôverčivo pozreli. 

„Nebojte sa, zaplatím vám" dodala som a z mešca vybrala dve zlatky a jeden strieborniak. Posunula som ich k nim po pulte. Po tom, čo hostinský vyskúšal zubami, či sú pravé, podal mi zo steny za sebou kľúčik na koženom lístočku. 

„Izba tri. Stajne máme zozadu, Liliana vám pomôže s vecami na izbu a potom pôjde po liečiteľku" povedal a kývol hlavou na obsluhu. 

Tá napäto prikývla a viedla ma von k Zafírovi. Ako sme prechádzali hostincom, ľudia pri podrobnejšom pohľade na moje zbrane si začali medzi sebou šepkať. Po tom, čo Liliana zabuchla dvere a ocitli sme sa na verande, zapotácala som sa. Liliana ma pohotovo zachytila, no rukou mi omylom stisla ranu. Tlmene som vykríkla a vytrhla sa jej. 

„Prepáčte" ospravedlňovala som sa, keď som ju zošľahla plamenným pohľadom. 

„To nič" zamrmlala som a znova pridŕžajúc sa zábradlia zišla k stĺpiku na kone. Odviazala som Zafíra a nechala sa viesť Lilianou zo hostinec k stajniam. Boli celkom prázdne, okrem bieleho koňa v jednom boxe. Zaviedla som Zafíra do prázdneho boxu a spolu sme sa postarali o jeho pohodlie. Liliana vzala moje vaky a ukázala mi ďalší vchod.