Lovkyňa

Nepriami prenasledovatelia

Cválala som na Zafírovi popri Javorích vrchoch. Myšlienky sa mi zaoberali o posledných udalostiach. Niektoré veci som si ani po rozhovore s Alexandrou a Mokošou nevedela vysvetliť. Zdalo sa mi, že bolo málo takých otázok, na ktoré som dostala odpoveď. Oveľa viac bolo tých, na ktoré som odpoveď nemala. Poháňala som Zafíra stále do rýchlejšieho cvalu. Chcela som byť čo najskôr v bezpečí Dalimírovej farmy. Túžila som si aspoň na chvíľu oddýchnuť od nebezpečenstiev. 

Práve som prechádzala cez rázcestie, na ktorom ma Zoran zobudil, keď ma prepadlo zlé tušenie. Akoby sa vo vzduchu vznášal boj. Prudko som sa nadýchla a začala si viac všímať okolie. Uistila som sa, že mám na hlave zelenú šatku. Očami som skúmavo pátrala vôkol seba. Znova som mala pocit, že každú chvíľu sa môže objaviť niekto, kto na mňa zaútočí. Obzvlášť nedôverčivo som zazerala na kríky rastúce na okraji lesa. Hocikedy sa z nich mohol niekto na nás vyrútiť. Zafír začal pozvoľna spomaľovať, až úplne zastal. 

„Zafír, no tak, ešte kúsok, potom si odpočinieš" povedala som a popchla ho. 

Nič, žiadna reakcia. Keď ani na druhýkrát nereagoval, rozhliadla som sa okolo. Hľadela som ďaleko na obzor, no i blízko nás. Nikde nikto. 

„Zafír, no tak, čo sa ti stalo? Musíme ísť ďalej. O dva údery zvona zapadne Slnko a ja po skúsenosti na cintoríne nechcem byť v noci vonku sama" naliehala som. 

No jediné, čo som tým dosiahla bolo to, že Zafír pristúpil k okraju lúky, ktorá sa nám tiahla po ľavici a začal sa spokojne pásť. Zamračila som sa. Keďže som ho dobre poznala, vedela som, že netrucuje, ani sa ma nesnaží nahnevať. Niečo mi naznačoval. Uistila som sa, že mám všetky potrebné zbrane na sebe a zoskočila som z jeho chrbta. Pohladkala som ho po chrbte. 

„Čo vidíš? Čo sa mi snažíš naznačiť?" Spýtala som sa ho jemne. 

Zafír sa prestal pásť a uprel na mňa svoje tmavohnedé oko. Zaerdžal a kývol hlavou k lesu. Zamračene som sa tam pozrela. Ak by cítil nebezpečenstvo, utekal by a začal sa spínať. Neprinútil by ma, aby som z neho zliezla. Muselo tu byť niečo, čo bolo pre mňa dôležité. Niečo, čo som si ja nevšimla. Možno sa v tom lese utáboril Angelo alebo Alexandra, napadlo mi. No hneď som ten nápad zamietla. Uvedomila som si, že to by ma k nim Zafír odviedol. Nie, bolo to niečo tu, niečo, čoho sa on nedokázal dotknúť. Pomaly som ho obišla a zastala na kraji lesa. Opatrne som sa predrala pomedzi kríky a započúvala sa do ticha lesa. Nič som nepočula. Otočila som sa späť k Zafírovi. Kým som ja hľadela do lesa, on sa priblížil a teraz ma so záujmom pozoroval. 

„Čo vidíš?" zopakovala som otázku. 

Odpoveďou mi bolo tiché zaerdžanie. Hlavou jemne drgol do najbližšieho stromu. 

„Chceš, aby som si obzrela okolité stromy!" pochopila som. 

Rýchlo som sa začala dotýkať kôry stromov, hľadajúc niečo, čo by mi mohlo povedať, čo odo mňa Zafír chce. Už som si myslela, že naňho zapôsobilo nejaké kúzlo, keď som si to všimla. Pár znakov, na prvý pohľad úplne náhodných vyrytých do kôry jedného stromu takmer pri zemi. Čupla som si a opatrne sa tých znakov dotkla. Vyzeralo to tak, akoby ich niekto v rýchlosti vyryl do stromu a utekal preč. Zamyslene som na ne hľadela, rozmýšľala som, čo sú zač. Nezdalo sa, že by to bolo naše písmo. Runy trpaslíkov to tiež neboli a na písmo elfov boli znaky priveľmi hranaté. Vtom, akoby do mňa udrel blesk, som si uvedomila, čo je to písmo zač. Boli to runy lovcov. Spomenula som si na dni, keď som sa ich učila čítať a písať. Dychtivo som ich prečítala.

Dávaj si pozor, príď k jazeru. Počkaj tam...

Predposledný znak som nevedela rozlúštiť. Buď znamenal západ Slnka, alebo smrť. Zamyslela som sa. Prstom som prešla po poslednej rune.