Lovkyňa

Priesmyk Poľana

Včera po rozhovore s Dalimírom som sa rozlúčila so Zoranom a dala mu pokyny ohľadom tréningu, ktoré boli jednoduché: každý večer behať po našej trase a počúvať Dalimíra. Potom som sa odtiahla do svojej izby, kde som smútila za Miloslavom a Annou.

Dnešné ráno bolo chladné a sychravé. Nebolo to nezvyčajné ranné počasie, no prekvapilo ma. Obliekla som si kožené nohavice, bielu košeľu, na ňu čiernu vestu. Na ruky som si natiahla kožené rukavice. Vzala som do rúk dýky a bez váhania si ich pripla na stehná. Keď som si obula čižmy, strčila som do nich jeden nôž a potom si pevne utiahla remene. V rámci svojho utajenia som si na nohavice pripevnila zelenú sukňu, tvár si zašpinila trochou popola, vďaka čomu vyzerala tmavšia, vlasy si stiahla do dvoch vrkočov a na hlavu pripevnila zelenú šatku. Poobzerala som sa pred zrkadlom, trochu som si ešte na tvár naniesla líčidlá, aby som vyzerala opálenejšia, uistila sa, že náhrdelník a list od Angela sú v bezpečí na mojom krku a vzala sedlové vaky. Vo dverách som zastala a pozrela sa na izbu. Vedela som, že sa sem po ceste na cintorín vrátim. Keď som si zapamätala každý detail, na ktorý som teraz spomínala, vyrazila som na cestu. 

Aj keď bola sobota a zvony odbili šiestu hodinu, farma už bola plná ruchu. Dom, ktorý pred tým zhorel už opravovali. Medzi ľuďmi kolovali všelijaké historky o tom, ako požiar vznikol. Jedna bola nepravdepodobnejšia, ako tá druhá. Prechádzala som okolo dvoch mužov, ktorí pri vedení oviec na pašu rozoberali možnosť, že sa tam odohrala vražda, a tak vrah požiarom zahalil stopy. Pokrútila som hlavou a takmer vbehla do stajne. Počula som totiž Zafírovo erdžanie. Keďže mi ho Dalimír pripravil, ani som sa nenazdala a už som sa rútila prašnou cestou. 

Precválali sme cez pole, míňali lesy a sledovali na pohorie týčiace sa po pravej strane. Tentokrát som neplánovala prespať v Javorích lesoch, preto som ich chcela obísť zhora, a nie cez ne prejsť ako vtedy so Zoranom. Približne o dve odbitia zvonov som sa napojila na hlavnú cestu smerujúcu do Zvolena. Tu sme stretávali viac vozov a vzbudzovali tak neželanú pozornosť, aj keď boli moje zbrane schované a bola som v prezlečení, ľudia akoby vedeli, že nie som ako oni. Aj preto som jednu míľu pred Zvolenom zišla na rázcestí z cesty. Aj naďalej sme cválali po prašnej ceste, ale tentokrát menšej, smerujúcej cez priesmyk Poľana. Svoj názov dostal vďaka pohoriu, ktoré sa týčilo na jeho ľavej strane. Cesta cezeň by nám nemala trvať viac ako pol dňa. Potom akurát stihneme do západu Slnka dôjsť do Brezničky, kde prespíme.

Asi v polovici priesmyku som začala mať neodbytný pocit, že nás niečo sleduje. Sama som si nič nevšimla, kým nezačal byť Zafír nespokojný a nervózny. Pohľadom som začala pátrať po vrcholkoch hôr, ktoré sa týčili po našich oboch stranách. Priesmyk bol široký asi dvadsať krokov. Zem bola posypaná kamienkami, ktoré náš príchod až príliš hlasno ohlasovali. Mohli sme byť asi v polovici priesmyku, keď sa to stalo. O zbojníkoch som len počúvala, ale naživo som ich ešte nestretla. 

Z jednej strany sa ozvalo zdanlivo náhodné čvirikanie akéhosi vtáka. Zamračila som sa, a ešte viac napínala uši a zrak. Potom sa ozvalo písknutie svišťa. Vtedy som si uvedomila, že tu nie sme sami. Bol to naozaj veľmi neopatrný krok. Svište predsa žijú v oveľa vyšších pohoriach. Chvíľu som Zafíra ešte viedla krokom, no potom som ho popchla do trysku. Prikrčila som sa v sedle, aby ma vietor neštípal do očí. Jednou rukou som pevne zvierala opraty, zatiaľ čo druhú som mala pripravenú siahnuť do sedlovej tašky po meče. Odrazu akosi odnikadiaľ vyliezli dvaja muži predo mnou. Nezastavovala som, aj keď sa mi postavili priamo do cesty. Zafír by ich preskočil, alebo obišiel, keby predo mňa na jeho chrbát nezoskočil ešte jeden. Bola som vďačná svojim reflexom, ktoré som trénovala spolu so Zoranovými, že nestuhli. 

Sotva sa mladík stihol usadiť, začali sme sa biť o vládu nad jazdou. Pustila som Zafírove opraty. Vedela som, že moje riadenie teraz nepotrebuje. Vytiahla som nohy zo strmeňov a bránila sa pred strkaním a päsťami zbojníka. Konský chrbát som pevne stískala stehnami. Keď som zablokovala jeden úder a riskantne sa nahla nabok, siahla rukou do brašne a vytiahla z nej meč. Zbojník neváhal, a už na mňa vyťahoval nôž. No skôr, než stihol čokoľvek urobiť, buchla som ho mečom v pošve po spánku, a tak ho na chvíľu poslala do bezvedomia. Rýchlo som ho zvalila z konského chrbta. Keď som bola znova sama v sedle, pozrela som sa za seba. V zápale bitky sme minuli jeho spoločníkov, ktorí sa nám zo začiatku postavili do cesty.