Lovkyňa

Tri údery

Koceľ si ma obzrel. 

„Bude mi potešením. Tri rany ju budú bolieť ešte dlho" prehodil rovnako arogantne ako grófka sama.

Prvú ranu som ani nestihla zaregistrovať, taká bola rýchla. 

Rovno do tváre. Nečakala som ju. 

Hlava mi odletela dozadu, kde narazila do Miroslavovho hrudného panciera. Náraz spôsobil že som si zubami klapla po jazyku. 

V ústach som zacítila krv. Puklo mi v sánke. Dúfala som že nie je zlomená. 

Vedela som čo tieto tri rany znamenajú. 

Jedna do tváre, aby mi naznačila že ona je tu paňou, druhá pôjde do brucha aby som pocítila svoju bezbrannosť a tretia, to bude rana mečom. Aby som pocítila moc grófky Kassandry. 

Pred druhou ranou som sa stihla pripraviť. Pevne som sa nohami zaryla do zeme, spevnila som brucho, hlavu a chrbát. 

Koceľ sa napriahol a vrazil mi päsťou do brucha. 

Vplyvom toho nárazu som sa prehla dopredu, s očami vytreštenými. Spadla by som na dlažbu keby ma Miroslav nedržal pevne. 

Rana zasiahla moje tetovanie. Od neho sa mi do celého tela rozšírila príšerná vlna bolesti, hnevu a sily. 

Tohto som sa bála. No zároveň som sa na to aj tešila. Temnou radosťou. 

Uchopila som oťaže mojej moci a skrotila ju. Ožili vo mne stáročia staré inštinkty mojich predkov. 

Miroslav ma chcel znova silnejšie uchopiť no sama som sa vyrovnala, hrdo vystrela chrbát a zdvihla hlavu. Vietor ku mne doniesol vôňu mora. Počula som ako mi šepkal slová. 

Na tvári mi zaihral úsmev. 

Koceľ vytiahol meč z pošvy. Mohol mi spraviť hocičo, len ma nezabiť. Grófka ku mne prišla s jedovatým úsmevom na tvári. Vôbec jej nepasoval. 

„Stačí prisahať mi vernosť a vyhnete sa tretej rane" šepla mi do ucha. 

Prudko sa mi nadvihol hrudník. Tak toto chcela. Pri nádychu ma zabolelo brucho. Do rebier sa mi zaryli dve polovice kolíka. 

„Nič?" spýtala sa ma potichu. Moc vo mne sa vzpierala pripravená vyraziť. 

Mám to prijať? Vietor mi čoraz nástojčivejšie šepkal. 

„Ani náhodou. JA mám rada svoju slobodu a tebe ju rozhodne nedám" zavrčala som. 

Zariskovala som jej povedať tebe. Teraz ku mne letela facka od grófky. Ja som ale sklonila hlavu a tak vrazila Miroslavovi za mnou. 

Miroslav sa zatváril pobúrene, ale nič nepovedal, len ma silnejšie zovrel. 

Koceľ ku mne prišiel s mečom. Skúmavo si ma obzeral. Potom sa napriahol. 

A sekol. 

Netušila som kam by sa meč zaboril, alebo čím by prešiel. Nepotrebovala som to vedieť. 

Moci som popustila opraty. Okolo mňa zadul vietor. 

Sotila som do Miroslava za mnou. Keď padal, z pošvy som mu vytiahla meč a nastavila jeho čepeľ Koceľovmu ostriu.

 Meče sa stretli v záplave iskier. Svaly sa mi triasli od námahy. Moja tvár sa ocitla blízko Koceľovej. Po tvári mu tiekol pramienok potu. Zatlačila som na jeho čepeľ a s výkrikom ho pretlačila dozadu. Spadol na zem s kovovým zadunením. 

Na nádvorí zavládlo ticho. 

Ja som sa hrozivo zadívala na grófku Kassandru. Hrdo som vypäla hruď a zdvihla hlavu. Vlasy viali vo vetre rovnako ako moja sukňa. Miroslavov meč v mojich rukách sa hrozivo blýskal na slnku. 

„Nikdy sa ti nepoddám. Ani dnes, ani zajtra. Proste nikdy" zavrčala som. 

Meč som zabodla do dlažby. Nechala som vietor silno zaduť. Otočila som sa a poháňaná jeho silou sa rozbehla. 

Vojaci v meste zrejme počuli hluk lebo keď som vybehla z nádvoria, uvidela som ich s veliteľom. 

Rozbehla som sa oproti nemu, vyšvihla som sa k nemu do sedla a jeho zhodila. 

Popchla som koňa do trysku, potiahla za opraty čím sme sa otočili. 

A už som cválala sama cestou k námestiu s hosťovskými domami. Poháňala som koňa stále rýchlejšie. Na nádvorí som potiahla opraty a zahli sme do bočnej uličky. Vbehli sme do dvora kde sme šmykom zastali. 

„Rýchlo, moje veci a Zafíra!" zvrieskla som, hneď ako som z koňa zoskočila. 

Zara mi už podávala opraty s osedlaným Zafírom. Rýchlo som sa naň vyhupla. Mal aj sedlové brašny. 

„Keby ste potrebovali pomoc" ozval sa vojak podávajúc mi dýku. 

Chytila som jej rukoväť vediac, že mám nového spojenca. 

„Tvoje meno" povedala som keď som si všimla jeho koňa. 

Musel tu prísť a varovať Zaru s kuchárkou. 

„Rodan" odvetil. Dýku som si zastrčila do sedlovej brašny. 

„Vo vnútri máte aj obväzy a nejaké bylinky. Dajte si ich na rany" pridala sa kuchárka. 

„Ďakujem" prikývla som. „Keby hocikto z vás mal nejaké problémy, pošlite list. Ja prídem a dokončím čo som dnes začala" 

Sľúbila som im. 

„Choď už" posúril ma Rodan. 

Popchla som Zafíra. 

Ako vietor sme vycválali z dvora cez námestie do záhrad. 

Pri hradbách pri moste som prešla cez stráže ktoré som odsotila vetrom. 

Cválali sme cez most a do mesta. 

Ľudia v uličkách uskakovali preč a tak som mala cestu voľnú. 

O chvíľu sme mali mesto za sebou. 

Rovnako ako múdre dievča, odvážneho vojaka, neprekonateľného lovca upírov, kuchárku s liečiteľskými schopnosťami a chlapca čo prežil smrť.