Lovkyňa

Lov

Stála som pred dverami. 

Viedli do chodby pre služobníctvo. 

Mám ich otvoriť? 

Zdalo sa mi že za nimi počujem niekoho alebo skôr niečo šuchotať. Mala som napäté nervy ako nikdy. Celú cestu sem som čakala kedy na mňa niečo vyskočí. 

Stále sa mi zdalo že niekto stojí rovno za mnou. Ale keď som sa otočila, nikto tam nebol. Cítila som ako mi niekto dýcha na krk. Prudko som sa otočila pripravená zabodnúť kolík do nepriateľa. Nikto tam ale nebol. 

Videla som ako sa pohol záves. V jednej ruke som pevne zovrela kolík a do druhej ruky dýku. Radšej by som mala meč, ale na ten tu bolo príliš málo priestoru. Opatrne, so srdcom až niekde v hrdle som sa blížila k závesu. Prudko som ho presekla a zvrieskla som. Pozerala som sa na ženu s hnedými vlasmi a vytreštenými očami. Bol to môj odraz. Pokrútila som hlavou, keď som zbadala ako sa v odraze niečo pohlo. Nič konkrétne, ale len vzduch. 

Znova som cítila na krku dýchanie. Niekto sa zasmial. Potichu. Prudko som sa otočila a naprázdno sekla do vzduchu. Myslela som si že som blázon a mám halucinácie. Potrebovala som sa dostať preč z tejto chodby a tak som rozrazila jediné dvere na blízku a za sebou ich zabuchla. 

Ovalil ma zápach stuchnutého vzduchu, nepreniknuteľná tma a strach. 

Počula som šuchot krokov niekde predo mnou. Pomaly, so zbraňami pripravenými som sa pritisla chrbtom k stene. Posúvala som sa tak po nej, preč od tých krokov. Studená podlaha mi chladila bosé nohy. Cítila som každý jeden kamienok, každú nerovnosť, každé zrnko prachu. V rukách som pevne zvierala dýku a kolík. Očami som jastrila do nepreniknuteľnej tmy. Snažila som sa cez ňu vidieť to, čo pred mojimi očami zostávalo skryté. Po chrbte mi behali zimomriavky. Noha mi vošla do niečoho studeného. A ozvalo sa neprjíjemné čľupnutie. Do nosa mi udrel kovový pach krvi a smrti. Prudko som sa nadýchla, ale zo zatuchnutého vzduchu ma naplo. 

Rozkopla som najbližšie dvere a padla na kolená. Vykašľala som prach a rýchlo nohou zabuchla dvere na nenávidené miesto. Utrela som si nohy do šiat. 

Celé chodidlá som mala zašpinené od krvi. Striaslo od odporu. Bolo to nechutné. Do hrdla mi vystúpila žlč. Len s vypätím všetkých síl som ju potlačila späť. Zavrela som na chvíľu oči. 

„Po každej noci príde ráno" zamrmlala som vetu ktorou som sa snažila si dodať odvahu. Tak zúfalo som jej chcela veriť. 

Dve mŕtvoly za jeden deň. Možno aj viac. Zdvihla som svoje zbrane a pozrela sa kde to vlastne som. Bola som vo veľkej chodbe s dreveným obložením lemovanej s dverami. Tu už pach nebezpečenstva nebol až taký zreteľný, vo vzduchu sa nevznášal prach a strach. Vykročila som po naleštenej podlahe na ktorej som zanechávala odtlačky bosích nôh. Začala som všetky izby za dverami postupne prehľadávať. 

Práve som jednu prehľadávala keď som začula plač. 

Detské nariekanie. Zdvihla som hlavu ako lovecký pes a snažila sa určiť odkiaľ ten zvuk pochádza ignorujúc chlad na krku. Opatrne som vyšla z izby pozorne počúvajúc okolie. Potichu som prešla popri niekoľkých dverách, kým sa mi konečne s bezpečnosťou nepodarilo určiť odkiaľ zvuk pochádza. Takmer nečujne som otvorila jedny dvere spoza ktorých sa plač ozýval najjasnejšie. 

Naskytol sa mi pohľad na malého chlapca krčiaceho sa pri posteli. Prudko zdvihol hlavu. Oči mal vytreštené od hrôzy. Pomaly som za sebou zavrela dvere a priblížila sa k nemu. Prsty sa mi zaborili do chlpatého koberca. V izbe voňalo drevo. Položila som zbrane a čupla som si k nemu.