Lovkyňa

Prekliatie rieky

Slnko ma bodalo do očí. Pomaly som ich rozlepila a obzerala sa okolo seba. Naše táborisko vyzeralo za denného svetla inak, než v noci. Tá bola, vďaka bohom, pokojná. Horko-ťažko som sa posadila. Zafír sa pásol neďaleko na krásnej zelenej tráve. Boli sme na kraji lesa, pri kmeni stromu som v noci ledabolo navŕšila naše veci. Pred lesom sa rozprestieralo slnečnicové pole. Kríky s ním tesne hraničiace nás chránili pred nežiaducimi pohľadmi. Vo vzduchu sa vznášal štebot vtákov a vietor sa prepletal pomedzi stromy. Cítila som svieži dych lesa a vôňu čerstvej zeminy. Zívla som a mrzuto sa postavila. Niekoľko nocí strávených v sedle a spánok na tvrdej zemi si vyžiadali svoju daň. Telo som mala celé stuhnuté. Postavila som sa a aspoň trochu sa pokúsila ponaťahovať sa. 

„Ako si sa mal, Zafír?" spýtala som sa a poškrabkala ho za ušami. Odfrkol si a drgol do mňa hlavou. 

„Ach, zdá sa mi, že je to stále ťažšie. Dúfam, že sa čoskoro stretneme s Alexandrou" túžobne som šepla. Aj keď som si to nerada priznávala, celé to cestovanie a prenasledovanie ma začínalo unavovať. Zafír tlmene zaerdžal a pozrel sa na mňa svojím inteligentným okom. Samozrejme, niekde v kútiku srdca som dúfala, že sa stretneme aj s Angelom. 

„Zafír, som zmetená. Poslednú dobu často myslím na Angela. Príde mi to divné, pretože by som sa mala zaoberať skôr hľadaním Prelesty, keď som už tak blízko, a nie myslením na neho. Keby si mi tak vedel odpovedať" šepla som a pohladila ho po hlave.

Po rýchlych raňajkách, alebo skôr desiate, som sa rozhodla preskúmať veci, ktoré mi dal Dalimír. Našla som tam všetky svoje veci. Vybrala som z nich nejaké čisté oblečenie a prezliekla sa. Prekvapilo ma, keď som na dne batoha našla poskladaný kus pergamenu. Zamračila som sa a opatrne ho vybrala. So zadržaným dychom som ho opatrne roztvorila. Na šírku bol veľký asi ako dve dlane a na dĺžku ako tri. Keď som očami prebehla po starostlivo zakreslených linkách, srdce mi poskočilo. Takmer som šla do Lesa Hmly bez mapy! Prstom som našla Javorie vrchy a Dalimírovu farmu. Odtiaľ som prstom putovala až k Lesu na severozápade. Našla som rieku, o ktorej som si myslela, že som cez ňu mohla v noci prejsť. Keď som získala aspoň ako-takú predstavu o tom, kde sme, rýchlo som zbalila veci a osedlala Zafíra. Vyviedla som ho na kraj lesa a poľa. Zhlboka som sa nadýchla. Cítila som každú rozmanitú rastlinku. Povzdychla som si a striasla so seba elfskú podobu. Premenu sprevádzala nezvyčajne silná bolesť a únava. Zapotácala som sa. Musela som párkrát zažmurkať, aby som zbavila zrak tmavých škvŕn. Opatrne som sa vyšvihla do sedla a popchla Zafíra.

Celý zvyšok dňa som sa nás snažila viesť tak, aby sme zanechali čo najmenší počet stôp. Cez obed mi na hlavu začalo pražiť Slnko tak neznesiteľne, až som si musela zložiť vestu a vyhrnúť rukávy na košeli. Prechádzali sme popri rieke, ktorá aspoň trochu ochladzovala sparný vzduch, keď sa to stalo. Krajina vôkol šumela, nič nenaznačovalo priblíženie nebezpečenstva. Zafír odrazu tlmene zaerdžal a pohodil hlavou. 

„Hohohó" zamrmlala som a potľapkala ho po krku. 

Znenazdajky ma prepadol strach a podozrenie. Zamračila som sa a pozorne si začala obzerať krajinu navôkol. Na druhom brehu rieky sa rozprestieral hustý les, rovnako ako na brehu rieky, po ktorom sme kráčali. Vtom som zazrela v húštine na druhej strane akýsi pohyb. Bol to jazdec na koni. Neriskujúc nebezpečenstvo som popchla Zafíra do slabín. Vyrazili sme do cvalu. Jazdec na druhom brehu spravil to isté. Srdce mi splašene začalo biť v hrudi. Áno, nebolo o tom už žiadnych pochýb. Ten jazdec ma prenasledoval. Uvedomila som si, že jazdec nie je sám. Za ním cválali ďalšie dva kone. Pevne som stisla pery, keď som si všimla, že sú to jazdci, pred ktorými ma varoval Dalimír. Popchla som Zafíra do ešte rýchlejšieho cvalu. Prikrčila som sa v sedle. Jazdci vyšli z lesa. Vytreštila som oči, keď som si všimla toho tretieho.