Lovkyňa

Táborenie pri rieke

Sledovala som, ako prvé ranné lúče Slnka zaliali rieku a okolitý les. Rieku zalialo svetložlté svetlo. Kôň pohodil hrivou a tlmene zaerdžal. Blažene som si vzdychla a prehrabla si vlasy. Mala som rada slnečné lúče. Z toho, že sme prešli cez rieku som usudzovala, že sme v relatívnom bezpečí. 

Natočila som hlavu k Slnku a slastne privrela oči. Za zavretými očami sa mi premietali posledné udalosti. 

Spomenula som si na Angelov príkaz: Nezabíjaj ju! 

Netušila som, čo si mám o tom myslieť. Telo sa mi zachvelo pri pomyslení na ten požiar, čo som zapálila. Ako som zabila démonice. Tušila som, že ešte niekoľko dní budem v noci vídať ich tváre. Ich duše mi len tak rýchlo neodpustia. Myšlienky na démonice vo mne vyvolali spomienku. Spomenula som si, ako Angelo vo väzení sa ku mne najprv správal, akoby som už medzi démonice patrila. 

Bol to len jeho spôsob, ako ma prinútiť konať? 

Alebo stratil nádej? 

Telo sa mi znova zachvelo, ale z úplne inej príčiny. Zdalo sa mi, že na sebe cítim množstvo dotykov. Na krku som cítila Aurumov chlad, na líci som cítila zvláštnu horúčavu. Znova som si premietla, ako mi Angelo zastrčil za ucho pramienok vlasov. Podvedome som si ho natočila na prst. 

Spomienku na Angela prekryla tvár Pani zeme. 

V ušiach mi znova zazneli jej slová: Moc tvojich predkov nie je kliatbou. Kliatbou sa stala neschopnosť ju oživiť. 

Otvorila som oči. Nechcela som žiadne ďalšie mučivé spomienky. Zaškvŕkalo mi v bruchu. S obavami som sa pozrela na Angela spiaceho vedľa mňa. Tvár mal pokojnú ako nočná obloha. Blonďavé vlasy sa mu na slnku leskli ako zlato. Znova sa ozvalo zaškvŕkanie v bruchu. Tvár sa mi stiahla do podráždenej grimasy. Opatrne som vstala. Môj pohľad priťahovala rieka. Možno by som mohla v nej nájsť nejaké pstruhy. Pružným krokom som prišla k našim zbraniam a zobrala si dve dýky a jeden meč. Zbrane som si pripevnila na chrbát. Vyzula som si čižmy a zostala len v čiernych pančuškách. Prišla som k rieke, voda mi obmývala bosé chodidlá. Kamienky na zemi ma chladili. Mala som v pláne prejsť pár metrov na jednu, potom na druhú stranu rieky popri brehu a zistiť či, sa niekde nevyskytujú nejaké ryby. Niečo ma prinútilo znova sa pozrieť na Angela. Ležal tam nepohnute, keby som len tak prechádzala okolo, myslela by som si, že je mŕtvy. 

„O chvíľu som späť" šepla som. 

Kôň zdvihol hlavu a pozrel sa na mňa svojimi veľkými hnedými očami. Jeho hnedá srsť sa na slnku medeno leskla. Potriasla som hlavou a pustila sa proti prúdu rieky.

Čoskoro som mala čierne pančušky mokré po kolená. Zamočil sa mi aj lem ostrambanej sukne. Očami som pozorne jastrila vo vode. V ruke som držala meč. Les po oboch stranách šumel životom. Sem-tam som zahliadla nejakú srnku, ale nemala som luk ani šípy, na jej lov. 

Začala som uvažovať, že sa vrátim, keď sa šum rieky zosilnil. Za zákrutou rieky prechádzala do kaskád. Kamene tu boli väčšie, ľahšie sa po nich kráčalo. Prúd rieky nabral na intenzite, preto som sa stiahla viac na kraj. S potešením som zaregistrovala ryby skáčuce proti prúdu. Meč som vymenila za nože pripevnené na opasku. Do každej ruky som vzala jeden. Rozhodla som sa ich po rybách hádzať. 

Pri miernych kaskádach som zamierila viac do stredu. Voda mi podrážala nohy a trhala sukňu. Ofŕkala ma po pás. Chvíľu som len pozorovala ryby, potom som sa odhodlala po jedenej hodiť nôž. Mierila som na jednu bližšie k brehu, aby mi ju prúd neodniesol preč. Nôž preletel tesne vedľa nej a zapichol sa do kmeňa stromu. Vyhliadla som si ďalšiu a znova po nej hodila nôž. Tentokrát zarinčal o skalu na brehu a spadol do plytčiny. Rýchlo som sa k nemu pribrodila a uchopila ho do dlane skôr, než ho rieka stihla odniesť preč.