Lovkyňa

Rozhodnutie

Démonica ku mne prišla s dychtivým výrazom na tvári. 

„Ako si si vybrala, sestra?" spýtala sa akoby už poznala odpoveď. Cítila som ako sa Angelo jemne dotkol mojich prstov. 

„Neboj sa. Akokoľvek sa rozhodneš, ja sa nenahnevám. Vždy budem pri tebe. Vieš to, že?" spýtal sa ma pošepky. Jeho slová ma dojali. Takmer som sa rozplakala. No musela som zostať silná. Nútila som moje srdce spomaliť. 

„Teba sa nikto nepýtal! Choď od nej preč!" skríkla démonica. Nepochybovala som, že to počula. Podľa jej blčiaceho pohľadu si všimla naše ruky. 

„Už si si vybrala, sestra? Rýchlo nám to povedz, nech ťa môžeme oslobodiť od tohto prašivého zvera" súrila ma démonica so všetkou aroganciou sveta. 

Celkom ma prekvapila predstava grófky Kassandry a tejto náčelníčky. Videla som ich v salóniku, v skvostných róbach, v rukách šálky čaju. Vzduchom by lietala ich arogancia a krutosť. Táto predstava mi vyvolala na perách úsmev. Usmiala sa aj démonica. Aj keď netušila čo sa mi odohráva v tej mojej hlave. Zrejme si myslela, že to vie. 

„Neboj sa. Zraď tohto psa a pridaj sa k nám. Si silná. Budeme sa pásť na jeho slzách a bolesti spolu. Zacíť jeho pocit zrady" sypala na mňa slová mätúce ako zrkadlové bludisko. 

„Rozhodla som sa" tmou sa náhle niesol môj hlas a nie náčelníčkin. Angelo ma stále nepúšťal. Svietil v tme ako maják v noci pre stratené lode. 

„Rozhodla som sa" zopakovala som. Sledovala som ako démonice stíchli. Všetky viseli pohľadom na mojich perách. 

„Až do tohto okamihu som nevedela kto som. Možno to úplne neviem ani teraz. A možno to nebudem vedieť nikdy. Takmer každú noc zabíjam ľudí ktorí sa premenili na upírov. Som krutá. Možno viac než vy. Vždy som sa považovala za kladnú postavu. Ako malá som chcela byť víla a hrdinka čo zachraňuje nevinných. A kto som teraz? Záporáčka ktorá si nezaslúži nič menej a nič viac ako padnúť do krajiny Moreny. Zatvárala som pred pravdou oči. Utekala som pred svojím osudom. No už nevládzem. Nechcem utekať. Už nechcem" zlyhal mi hlas. Po tvári mi začali stekať slzy. Hovorila som z čistého srdca, boli to moje najtajnejšie obavy a nikomu som ich nepovedala. Ani som nevedela, že im to poviem. Uvedomila som si, že démonice ešte stále napäto čakajú. Trasľavo som sa nadýchla. 

„A preto som sa rozhodla..." pokúsila som sa vyjadriť tú krátku vetu mojím hlasom, prostredníctvom slov. No ja som nemohla. To poznanie kto som, bolo ťažšie než sľub daný Angelovi alebo prísaha o zabití Auruma. 

„Pridám sa k vám" šepla som do ticha napätého ako tetiva na luku. Angelo mi pustil ruku. Tá strata jemného dotyku bolela ako rana do srdca. Veci okolo mňa sa začali zlievať. Cez opar emócií ku mne doliehali občasné slová a veci. Náčelníčka viedla nejakú reč. Registrovala som že padli slová ako Spln Mesiaca, zajtra v noci. Vnímala som ako sa démonice bleskovo pobalili a odobrali do svojich domov. Náčelníčka rozostavila stráže okolo nás. Potom sme osameli. 

Už som si nebola istá tým plánom. Keď som si prehrávala všetky moje spomienky, zdali sa mi nejaké iné. Nejaké temné, smutné a zlé. Akoby všetko, čo som vnímala ako dobré sa premenilo na číre zlo. Možno to bolo tým, že som sa odhodlala pozrieť krutej pravde do očí, možno mojou únavou a vyčerpaním. 

Spomenula som si na sen. O mojej predchodkyni. Ako ňou zmietali tie kruté, temné pocity keď jej tetovanie pokrylo zlato. Spomenula som si na slová ženy v bielych šatách. 

Moc tvojich predkov je darom, nie kliatbou. Kliatbou sa stala neschopnosť ju využiť. 

V prípade pridania sa k démoniciam by asi nebol problém o jej použitie. Boli démonice. Pri nich by som bola seberovná. Ony by mi boli seberovné. Nemusela by som tú moc skrývať. S pocitom, že som absolútne zlá som sa začala odťahovať od Angela. Takmer som sa ho už nedotýkala. 

Vtom sa o moje prsty obtrela dlaň. Dlaň uchopila moju ruku a nejako sa jej podarilo znova ma pritiahnuť späť, tak aby som sa plecom a celou pravou stranou dotýkala Angela. 

„Neplač. Je to v poriadku" šepol. Sklonila som hlavu pretože by som nedokázala uniesť jeho pohľad. Bol taký lojálny, taký chrabrý, odvážny. A ja som bola presný opak. 

„Viem na čo myslíš. Nemysli na to. To je len súčasť rituálu. Nikdy sa o tom nehovorí ale práve tieto pocity sú kľúč k skutočnej démonici. Neunesie tieto pocity, začne sa im brániť ale postupne ju budú otupovať natoľko, že sa jej srdce obalí kameňom a nebude cítiť nič. Len chlad, temnú radosť, vzrušenie, hlad a hnev. Ty sa im nesmieš poddať. Zober do rúk spomienky, ktorých sa moc démoníc nedotkla. Uchop ich a obaľ nimi svoje srdce. Zavri ho do ohnivej klietky ktorá nedovolí aby dnu vošiel chlad a kameň" šepkal do tmy. Povzbudivo mi stisol ruku. Znova som na dlani cítila každú jeho jazvu. Niekto má jazvy na koži, vonku. No niekto ich má na duši, v srdci. Tie bolia viac a ťažšie sa hoja. 

Zaškvŕkalo mi v bruchu. Cítila som ako Angelo prudko obrátil hlavu. Bola som hladná. Veľmi hladná a chcela som jesť. Zdalo sa mi akoby so nejedla celú večnosť. Vzhľadom na posledné stavy môjho žalúdka asi môžem byť aj rada, že som tak dlho nejedla, ktovie čo by z neho vypadlo. 

„To je ono" šepol Angelo. Stisol mi ruku a zdalo sa mi že ju nemieni len tak pustiť. 

„Vyhýbaj sa spomienkam do ktorých oni zasiahli" Angelo touto vetou zapríčinil spustenie spomienok na mamu a otca. Niektoré vo mne vzbudzovali pozitívne, iné negatívne pocity a myšlienky. Snažila som sa zo všetkých síl odolávať, ale s postupom času som upadla do nejakého tranzu. Hlavou sa mi mihali spomienky a ja som sa na ne pozerala. Všetko som vnímala a prežívala odznova. Všímala som si detaily, ktoré pred tým zostávali mojím očiam skryté. Spomienky sa postupne začali meniť na nočné mory. Začal do nich vstupovať strach a hnev. Začali sa meniť. Objavovali sa v nich obludy ktoré tam pred tým určite neboli. A ja som zistila že zo všetkých síl upínam svoju myseľ na myšlienku na bohov. Určite majú nejakú moc. Dúfala som, že sa čoskoro prejaví v náš prospech. 

Ahojte, je tu ďalšia kapitola. Je trochu kratšia, iba nejakých 1030 slov. Dúfam, že sa Vám páči, aj keď sa v nej skoro nič nestalo. 

Vaša kalami147