Lovkyňa

Les Hmly

Jazdenie sa ukázal ako veľmi dobrý nápad. Ako vždy, pomohlo mi to prevetrať myšlienky. Po chvíli cesty sa k nám pripojila aj Alexandra. Nesmierne mi odľahlo, keď sa ukázalo, že po noci je živá a zdravá. Mala síce tmavé kruhy pod očami a strhaný tvár, ale odôvodnila to prebdetou nocou na konári stromu, presne ako predpokladal Angelo. Z neznámych príčin sme jej obaja zamlčali stretnutie s bludičkou. Bolo to pre nás akoby niečo súkromné, niečo, čo by nemal nik okrem nás dvoch vedieť. Čarovný les sme opustili rýchlo. 

„Budeme sa musieť utáboriť na noc," poznamenala Alexandra.

Obaja sme súhlase prikývli a hľadali vhodné miesto na táborenie. Čoskoro sme ho aj našli. Bolo to miesto na päte malého kopčeka. Z jednej strany nás chránil pred vetrom. Z druhej sme mali dobrý prehľad o tom, čo sa pred nami deje. Zastavili sme kone.Sledovala som, ako Angelo s Alexandrou ladne zoskočili z koní. Potľapkala som Zafíra po boku a prehodila nohy na jednu stranu. Neviem prečo, no keď som sa pozrela na zem, zdalo sa mi, že je neuveriteľne ďaleko. Na chvíľu sa mi zatočila hlava. Zaklipkala som očami a pevne sa chytila Zafíra. Kútikom oka som si všimla, že Angelo prestal odstrojovať Oblohu a pozerá na mňa. Pokrútila som hlavou a opatrne sa zošuchla zo sedla na zem. Akonáhle som sa špičkami nôh dotkla trávy, náhle ma opustila sila. Zapotácala som sa, no Angelo ma zachytil a udržal na nohách.

„Vďaka," šepla som.

Znova mi venoval jeden zo svojich úsmevov. Váhavo som mu ho opätovala. Vtom mi telom prešiel náhly príval energie. Uvedomila som si našu tesnú blízkosť a jeho ruky na mojom páse. Ktovie prečo ma to znepokojilo, ba až priviedlo do nervozity. Pozrela som sa mu do očí. Aj teraz som v nich zazrela nejakú emóciu, možno pocit, ktorý som nevedela spoznať. Bol to strach, smútok, alebo pokoj? Či dokonca bolesť, alebo neha?

Zo zamyslenia ma vytrhol srdcervúci výkrik. Odskočili sme od seba. Zafír pohodil hlavou. Vyplašene som sa obzerala. Angelo ma skryl za svoj chrbát v snahe brániť ma pred hroziacim nebezpečenstvom. Výkrik nasledovali vzlyky. Srdce sa mi rozbúchalo a obišla som Angela. Nedbajúc na bolesť som sa rozbehla k Alexandre. Kľačala na zemi a hlavu mala zaborenú v dlaniach. Padla som k nej na kolená a objala ju okolo pliec. Chrbát sa jej natriasal od plaču.

„Ššššt. Pokoj, Alexandra," šepla som jemne. Hladkala som ju po pleci a snažila sa ju upokojiť. „Tíško, drahá. Zhlboka dýchaj" šepkala som.

Angelo si kľakol vedľa mňa a položil mi jednu ruku na plece. Druhou zvieral rukoväť meča pripevneného na opasku. Zamračila som sa a hlavou veľavýznamne kývla na jeho ruku. Nadvihol obočie. S uľahčeným výdychom som sledovala, ako ruku zložil na stehno. 

 „Čo sa stalo?" spýtala som sa potichu. Alexandra niečo zamumlala, no nič som jej nerozumela. Po chvíli mi strčila do rúk pokrkvaný kúsok pergamenu.

Drahá Alexandra,

S potešením Ti oznamujem, že Tvoj snúbenec Martin je mŕtvy. Zabili sme ho pri pokuse brániť pevnosť Tvojej Panej Jasyne. Jeho telo nájdeš napichnuté na kole pred pevnosťou. Posielam spolu s listom jeho srdce. Vidíš, čo Ti priniesla oddanosť nesprávnej strane.

S pozdravom

Grófka Kasandra

Neveriacky som pozerala na pergamen. Musela som si ho ešte niekoľkokrát prečítať, aby som tomu porozumela. Telo mi zovrel strach, hnev a žiaľ. Tieto emócie mi trhali srdce. Podvedome som pokrčila list  a pustila ho na zem. Pohľad mi padol na krabičku ležiacu kúsok odo mňa na zemi. Hnev sa vo mne prudko zdvihol a zakalil zrak dočervena. Z hrdla sa mi vydralo zavrčanie.