Lovkyňa

Obavy

Nad ránom som sa s výkrikom prebudila. Zmätene som sa obzerala okolo seba. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila kde som, a prečo. Zhlboka som vdychovala studený ranný vzduch, ktorý ma bodal v hrudi. Chlad sa mi zarezával do špiku kostí. Všade naokolo vládlo pokojné ticho a moc spánku. Alexandra spala zamotaná do deky. Všimla som si, že objíma luk a tulec. Vzdychla som si a pozrela sa na kone. Stáli jeden vedľa druhého. Keď si Zafír všimol, že sa naň pozerám, jemne zastrihal ušami. Pretrela som si oči a obliekla si ešte jednu vestu a plášť. Potichu som sa postavila a podišla k Zafírovi. Začala som ho hladkať po hlave. Prstami som mu prečesávala hrivu. Oprel si o mňa hlavu a papuľku pritlačil na moju hruď.

„Zafír, bojím sa" šepla som mu trasúcim sa hlasom.

„Desím sa mojej moci. Na jednej strane, je to úžasné, keď nemusím používať zbrane, ale na druhej, desím sa jej rýchlosti. Stačí jediný pohyb zápästím a nepriateľ mi padne mŕtvy k nohám..." mrmlala som vydesene. Znova som cítila, ako ma zviera ten pračudesný pocit. Pocit, ktorý mi hovoril, že dokážem všetko a nemusím sa ničoho báť. Zafír potichu zafŕkal.

„Dnes už nezaspím. Poď sa prejsť" šepla som a dala mu na hlavu uzdu. Na chrbát som si pripevnila meč a vzala chladné opraty do ruky. Potichu som ho viedla von z tábora až na lúku. Pohľadom skúmala okolie, hlavne les za nami, čiastočne skrytý pod rúškom hmly. Každú chvíľu som čakala, kedy sa z neho vynoria vojaci a napadnú nás. Pokojné okolie čoskoro zapudilo moju ostražitosť, začala som si vychutnávať pokoj navôkol.

Asi pol úderu zvona po tom, čo som si sadla na jeden kameň a sledovala ako sa Zafír pasie, sa to stalo. Nálada okolia sa nezmenila, tá naďalej zostávala pokojná. Z hmly sa vynorila silueta koňa s jazdcom. Prekvapene som vyskočila na rovné nohy a siahla po rukoväti. Ostražito som sledovala, ako sa jazdec približuje. Keď som ho spoznala, srdce sa mi radostne rozbúchalo a hruď mi zalialo hrejivé teplo. Zložila som ruku z meča a pristúpila k postave. S jemným úsmevom na perách som sledovala, ako zlieza z koňa.

„Ako si nás našiel? Snažili sme sa čo najlepšie zahladiť naše stopy" prehovorila som a uzavrela všetky pocity do malej škatuľky.

„Som rád, že ťa vidím. A stopy ste zahladili dobre, Obloha vás našla len po čuchu" usmial sa Angelo.

Postavil sa oproti mne a uprel na mňa zrak. Zamračila som sa, keď si moje oči všimli až desivú podobnosť s jeho zraneniami v sne. Vlasy mal ešte stále zlepené krvou a na tvári modriny a popol. Cez ľavú polovicu tváre sa mu tiahli škrabance. Oblečenie mal špinavé a miestami postriekané krvou. Tvár síce už nemal bledú, ale stále sa mi zdal akýsi vychudnutý.

„Pre bohov, Jasyňa, čo sa ti stalo?" spýtal sa a vytriešťal na mňa oči. Pohľadom kĺzal po mojom zablatenom oblečení a špinavej tvári.

„A čo sa stalo tebe? Ten sen bol skutočný, že?" odpovedala som otázkami.

Zamračil sa a pristúpil bližšie. Takto blízko som si všimla, že na krku má modriny v tvare odtlačkov prstov, akoby ho niekto dusil. Uvedomila som si, že jeho hlas bol zvláštne chrapľavý.

„Čo sa ti stalo? Kto ti to urobil?" zopakoval, ale tentoraz tvrdšie a naliehavejšie.

Cítila som, ako z neho sálajú vlny hnevu. Pozrela som do jeho tyrkysových očí. Aj v nich sa týčil hnev, no našla som tam aj niečo iné. Podarilo sa mi určiť vyčerpanie a... Tie ďalšie veci som nevedela rozoznať. Zbadala som tam tieň, ktorý som si všimla už pred tým, no nikdy sa mi nepodarilo lepšie si ho obzrieť. Vždy zmizol skôr, než som to stihla. Rovnako ako teraz. O krok som ustúpila.