Lovkyňa

Odkaz

Pomaly som otvorila oči. Zmätene som zažmurkala. 

„Ste v poriadku?" pýtal sa ma ustarostený hlas. 

Pokúsila som sa posadiť, ale bola som priveľmi zoslabnutá a tak som sa podoprela na lakťoch. Obzrela som sa okolo seba. Bola som stále pri lúke, ale odtiahnutá v tieni stromov. Videla som pri strome priviazaného neznámeho koňa. Keď som sa pozrela na stranu, odkiaľ hlas pochádzal, zbadala som neznámeho z hradu. 

Sedel vedľa mňa s prekríženými nohami. Blonďavé vlasy mu voľne padali na plecia. Nemal na sebe kožený kabát, bol len v bielej košeli a čiernych kožených nohaviciach. Čižmy mal pri sedlových taškách neďaleko od nás. 

„Ako ste sa..." chcela som sa spýtať. Pokrútil hlavou a tak som zmĺkla. 

„Váš kôň ma priviedol na lúku. Keď som prišiel, ležali ste nepohnute na zemi. Boli ste bledá a mali ste modré šmuhy na rukách... Ako po modrinách" Inštinktívne som si vyhrnula rukávy na rukách. Pozerala som sa na bielu kožu na ktorej naozaj bolo vidno svetlomodré, akoby vyblednuté pásy. Zamračila som sa. 

„Prečo máte na tvári tú šatku?" spýtal sa ma. Otočila som sa a pozrela sa do jeho zelenomodrých, tyrkysových očí plných strachu a hnevu. 

„Len aby som zakryla obväzy" zamrmlala som a sklopila som zrak na svoje nohy. Pomaly som sa posadila. A stiahla som si šatku aj obväzy. 

„Ako to vyzerá?" spýtala som sa neznámeho s rukou na mojej rane. Neznámy sa zamračil ešte viac, ak to vôbec bolo možné a rukou sa dotkol mojej rany. Mykla som sa. 

„Treba vám to vyčistiť" zamrmlal a začal sa hrabať v sedlových kapsách. O chvíľu sa vrátil s nejakými bylinkami z mojej tašky. Zhíkla som. Neznámy sa rýchlo obzrel, hľadal príčinu môjho úľaku. 

„Kde je Zafír a moje zbrane!" skríkla som. 

„Zafíra som odstrojil a nechal som ho si oddýchnuť. Vaše zbrane sú tam na kope" ukľudnil ma a kývol hlavou na kopu vecí. Boli tam spomínané sedlové brašne, sedlo, pošvy mečov... Pravdepodobne dal všetky veci na jednu kopu. 

Začal bylinky mliaždiť na nejakom ploskom kameni, čím z nich vyrobil pastu. Nabral si ju na prsty a začal mi ju rozotierať po sánke. Pri prvom dotyku som sa mykla. No potom som pocítila účinky bylín. Príjemne chladili. 

„Malo by sa vám to zahojiť" s týmito slovami mi podal jablko. 

„Jedzte. Potrebujete doplniť energiu" následne si sadol vedľa mňa a ostražito pozoroval mňa a okolie. 

„Už dvakrát si mi zachránil život. Nemyslím že muž ktorý ma dvakrát zachránil mi má vykať. Preto ti poviem to, čo hovorím málokomu. Moje meno je Jasyňa" s poslednými slovami som mu podala ruku. 

Stuhol. Zarazene kmital očami medzi ponúkanou rukou a mojimi očami. Vtom sa v jeho očiach objavilo niečo, čo som nevedela určiť. A podal mi ruku. Moja malá sa v jeho veľkej dlani skoro stratila. Mal ju popretkávanú jazvami. 

„Moje meno je Angelo" stisol mi ruku. Na mojej dlani som zacítila jazvy ktoré sa mu tam vyryli nevedno pri čom. Pomaly som chrúmala jablko vychutnávajúc si jeho trpkastú chuť a spev prírody vôkol nás. Vtom Angelo stuhol a prudko sa naklonil ku mne. 

„Kto bol tvoj otec?" spýtal sa s naliehavosťou, ktorá by dokázala roztaviť železo. Oči mu naplnila naliehavosť ktorá sálala aj z jeho hlasu, odhodlanie a... Strach? Čoho sa mohol báť niekto taký ako Angelo? 

„Kto bol tvoj otec?" zopakoval otázku tentoraz ešte viac naliehavejšie. Rukou mi stisol rameno. „Môj otec bol lovec" odpovedala som pomaly. Sotva som dopovedala posledné slová, uvedomila som si že obaja hovoríme o mojom otcovi v minulom čase. Angelov stisk nabral na intenzite. Takmer mi drvil rameno.