Lovkyňa

Lesná zrada

Presne ako povedal farmár, o chvíľu som za poľom, medzi kopcami zbadala malú farmu. Bola som si istá, že ďalej je dedina o ktorej hovoril. Popchla som k nej koňa. Zmena tempa ho potešila. Cválal s novou radosťou, bolo vidno, že zrejme vycítil náš zámer cesty a oddych. Precválali sme popri poli na ktorom pracovali ľudia, siali pomocou pluhu semienka. Všimla som si, že jedno dieťa sa na nás vystrašene pozeralo. Obzrela som sa za ním cez plece, práve včas, aby som videla, ako na nás ukazuje a hovorí niečo staršej žene. 

Vietor fúkal od nás, a tak som nemohla zachytiť ich slová. Pristihla som sa pri tom, že si nervózne hryziem peru. 

Kľud, idete ich len popýtať o trochu jedla a o informácie o polohe, snažila som sa upokojiť. Zabočili sme na cestu vedúcu k farme, a zastali na dvore. 

Dom bol čiastočne z kameňa, ale väčšinu tvorilo drevo. V jeho okolí boli stajne a ohrady pre dobytok a kone. Nejaká žena čistila kone. Muž to pomenoval farma, ale ja by som to nazvala skôr ako sídlo farmársky založeného dedinčana. Videla som aj väčšie farmy. V sedel som sa otočila, a pozrela na spiaceho Angela. 

„Angelo, sme tu" zamrmlala som potichu. 

Keď nereagoval, zopakovala som to trochu hlasnejšie. Pretočila som očami a trochu sa pousmiala. 

„Angelo, vstávať!" skríkla som mu do ucha. Angelom trhlo dozadu, konečne otvoril oči, rýchlo vytiahol meč z pošvy a skoro pri tom spadol na zem. 

Musela som sa uhnúť, keď ním presekol vzduch. Obzeral sa okolo seba hľadajúc nepriateľa. Keď žiadneho nevidel, zmätene sa pozrel na mňa. Chcela som sa smiať, ale niečo, nejaký pocit mi v tom zabránil.

 „Sme tu" povedala som a kývla hlavou na dom. 

„Aha. A ja som myslel že sa deje niečo vážne" zamrmlal Angelo a zliezol z koňa bez toho, aby ma presekol napoly. 

Keď som sa uistila, že meč zastrčil do pošvy, zliezla som aj ja. Chytila som opraty a obzrela som okolo seba. To už ale náš príchod nezostal nepovšimnutý. Pri dome sa zhromaždila päťčlenná skupinka vzrušene debatujúca. Prstami na nás ukazovali. Nevedela som identifikovať ich výrazy tvárí. Spýtavo som sa pozrela na Angela. On mi trocha váhavo opätoval pohľad a pokrčil plecami. Spoločne sme sa vydali k ľuďom. Keď sme sa priblížili, stíchli. 

„Ehm... dobrý deň, mohli by sme vás požiadať o trochu jedla?" spýtala som sa váhavo. 

Ľudia medzi sebou začali potichu o niečom debatovať nezrozumiteľnou hatlaninou. Ani slovo som im nerozumela. Zacítila som na sebe niečí pohľad, a tak som sa otočila. Zdalo sa, že všetci ľudia, ktorí boli na poli, sa zhromaždili na okraji poľa. 

„Isteže, poďte ďalej" ozval sa nakoniec jeden z mužov. 

Angelo vykročil, no ja som sa nervózne obzerala. Hľadala som miesto, kde by som mohla uviazať koňa. 

„O koňa sa vám postarajú" dodal muž, keď si všimol moje váhanie. 

Vďačne som sa naň usmiala a odovzdala opraty žene ktorá ku mne prišla. Tá po mne hodila nervóznym pohľadom a rýchlo koňa odviedla preč. 

Vošli sme dnu. Muž nás voviedol do kuchyne. Bola zariadená jednoducho a panoval jej veľký, drevený stôl s pecou. Stála pri nej postaršia žena a niečo miešala v hrnci. Muž kývol smerom k lavici pri stole. Obaja sme si k nej sadli. Sledovali sme, ako muž niečo povedal žene v miestnom nárečí a potom si sadol oproti nám. 

Pleť mal zvráskavenú a ošľahanú vetrom. Kučeravé hnedé vlasy mu pretkávali strieborné pramene. Na sebe mal jednoduchú tuniku a nohavice s čižmami. Skúmavo sa na nás zahľadel. Všimla som si, ako po ňom Angelo nervózne hodil pohľadom. Zdalo sa, že muža zaujali naše zbrane a oblečenie. Žena pred nás postavila drevené taniere s veľkými krajcami chleba a kusom syra.